Prebudila som sa s veľkým krikom. Už niekoľko dní som sa budila znovu a znovu ma ten istý sen. Sen, ktorý sa vždy končí mojou smrťou. Opatrne skontrolujem budík. Je krátko po štvrtej. Fajn, teraz už nezaspím a potom v škole sa môžem dopovať príchuťou kávy z automatu. Pomyslela som si a odfúkla som si z čela prameň spotených vlasov. Nudila som sa a tak som začala počítať ovečky preskakujúce hriadku s marihuanou. 1.. 2.. 3.. 4.. 5... niekde pri 768 som sa pomýlila...
Ako záchrana prišla moja mama, ktorá ma prišla vytiahnuť z postele, nech sa nachystám do školy. Vykotúľala som sa z postele a s hlasným buchnutím som dopadla na dlážku. Skvelý začiatok nového dňa. Nejako som sa pokladala z tej zeme a vyrazila som okupovať územie kúpeľne, než ho obsadia nepriateľské vojská. Neskoro.
Keď som konečne prerazila blokádu, ostal mi čas už len na to, aby som si make-upom nešikovne zatrela kruhy pod očami a pár pubertálnych vyrážok, Potom som musela územie opustiť a nechať ho napospas nepriateľovi.
„Uži si to!“ zazrela som na mladšiu sestru, ktorá sa spokojne pozerala, ako panikárim.
„To si píš.“ zazubila sa zlomyseľne, až som mala chuť rozmazať jej ten zmaľovaný ksicht.
„Vyzeráš jak nejaká šľapka, choď si to radšej utrieť“ poradila som jej a a prehodila som si kabelku cez plece. Vyplazila mi jazyk a rozmazala si hrubú vrstvu rúžu.
„No ako myslíš, ja ti chcem len dobre.“ pokrčila som plecami a otočila som sa jej chrbtom. Do kabelky som hodila kľúče a vyšla som z domu. Mama ma už čakala v aute.
* * *
Tak fajn – pomyslela som si keď som vystupovala z auta. Na to že bol september bolo ešte vcelku teplo. Príjemné počasie mi trochu vylepšilo náladu, a tak som do školy vošla s úsmevom na tvári.
„Ahoj, všetko najlepšie. Povedz že som prvá, prosím.“ dobehla ku mne Drew a niečo oduševnene schovávala za chrbtom.
„Áno, si tá najsamprvšia zo všetkých,“ zasmiala som sa a objala som ju.
„Takže, sedemnásť! To treba poriadne osláviť. Pôjdeme dnes do Laguna Beach, čo ty na to?“ zašvitorila a urobila na mňa psie oči.
„Ja neviem, kto by išiel?“ opýtala som sa.
„Návštevnosť nechaj na mňa, každopádne, sa dneska zastavím u teba a poriadne sa nahodíme. Platí?“ nedala sa odbiť Drew a mne bolo hneď jasné, že všetko chystala už minimálne týždeň dopredu.
„Dobre, vzdávam sa. Tvojej zanietenosti sa jednoducho nedá odolať.“ kapitulovala som a s Drew v závese som vykročila ku svojej skrinke. Strčila som do nej nešetrne kabelku a vytiahla z nej karisblok, učebnice a valcový peračník.
„Všetko najlepšie miláčik!“ ozval sa hlas za mnou. Otočila som sa. Jasné že to bo on, Filip.
„Ahoj.“ povedala som, viac som nestihla, pretože ma vášnivo pobozkal. Drew sa decentne odvrátila, ale videla som, ako poškuľuje ponad rameno.
„Chceš svoj darček?“ opýtal sa so šibalským úsmevom.
„Dobre,“ povedala som a trošku som sa otriasla, „sem s ním!“
„Nieže budeš frflať!“ zaprisahával ma, keď z tašky vyťahoval malú vecičku, previazanú ružovou stužkou, „Tadá!“ zaironizoval, keď mi tú vecičku dvihol k očiam.
„To nie je fér,“ zatiahla som, ale na malom digitálnom fotoaparáte som mohla oči nechať. V tom elegantnom čiernom prevedení bol na zjedenie.
„Čo sa ti nepáči?“ opýtal sa a nadvihol pravé obočie.
„Vieš, že ja ti nikdy nebudem môcť dať nič také!“ odvetila som a zatvárila som sa urazene.
„A ja nikdy nebudem nič také od teba chcieť. To dobre vieš.“ povedal a uprel na mňa ten zničujúci pohľad belasých očí.
„Dobre, je úžasný. Poď sem.“ zatvárila som sa porazenecky a pritiahla som si ho k sebe, pričom som mu vzala fotoaparát z ruky. Objala som ho okolo pliec a pritisla som sa k nemu. nejakým zázrakom som fotoaparát zapla jednou rukou a oboch som si nás odfotila.
„A teraz je dokonalý.“ povedala som a pozrela som sa na Filipa. Na tvári mu pohrával ten jeho typicky chlapčenský úsmev, ktorý hovoril, že má ešte niečo za lubom.
„Ono to nie je všetko, že?“ opýtala som sa s obavami.
„Poď so mnou.“ povedal a vzal ma za ruku. Takmer sa mi podlomili kolená v očakávaní najhoršieho. Viedol ma chodbou k dievčenským toaletám.
„Prepáč, ale jedáleň nám nedovolili.“ povedal ospravedlňujúco, než otvoril dvere.
„Všetko najlepšie!“ ozvalo sa zborovo, ale pôvodcov som nedokázala identifikovať, pretože mi výhľad zastrelo mračno farebných konfiet. Okoloidúca upratovačka sa na ten neporiadok nesúhlasne pozrela a chystala sa niečo namietať, keď v tom zasiahla Drew.
„Nebojte sa, my to upraceme!“ povedala a upratovačka mykla plecom a išla preč. Keď som sa opäť pozrela do dverí, konfety už ležali na zemi a ja som videla skupinku piatich báb, ktoré to mali na svedomí. Pardon, šesť, keďže Drew v tom išla očividne s nimi.
„Tak choď.“ povedal Filip a jemne ma postrčil dovnútra. Vzápätí som sa ocitla v tuhom objatí vysokej čiernovlásky.
„Eve, dusíš ma!“ zahuhňala som odkiaľsi z drvivého objatia.
„Moja maličká už má sedemnásť,“ zafikala a utrela si z kútika oka imaginárnu slzu. Venovala som jej krivý úsmev, ako vždy keď spomenula naše staré hry na mamu a dcéru.
„No teda, sladkých sedemnásť. Užívaj kým môžeš dievča,“ zatiahla ironicky nízka bruneta, Mimi, a zagánila na Filipa, „nie že mi ju pokazíš“ Usmiala som sa ňu a putovala som do ďalšieho medvedieho objatia.
„Ach ty moje tintítko,“ zašomrala moletná blondínka a div že ma nezdvihla zo zeme.
„Lilly, vieš že som vždy bola takáto, zato tebe nebude nikdy zima.“ s úsmevom som ju podpichla, keď ma pustila. Po tvári sa jej rozlial dobrosrdečný úsmev. Dvojčatá mi venovali skupinové objatie a obe mi vtlačili pusu na líce.
„Darčeky si ale musíš zaslúžiť!“ vložila sa do gratulácií Drew a ukázala na splachovací mechanizmus nad misou. Balíčky škodoradostne trónili práve na jeho poklope vo výške dvoch metrov.
„Uf,“ vydýchla som si, keď som porovnala mojich sotva 160 centi, s výškou splachovača.
„Ja ti ich odtiaľ vezmem, ak chceš.“ ponúkol sa Filip.
„Ani náhodou, ten prah neprekročíš.“ vyletela naňho Lilly a zahradila mu priestor medzi zárubňou.
„Prečo?“ opýtal sa nechápavo.
„Lebo sú to dievčenské záchody!“ vyhlásila rozhodne Lilly a otočila sa, aby sledovala, ako si budem počínať.
„Baby, to nezvládnem,“ zafňukala som a prosebne som na ne pozrela. Hned mi bolo jasné, že neustúpia ani o krok.
„Len do toho, sama som ich tam vyložila, lebo nikto iný nedočiahol,“ zaškerila sa Evelyn a moje sebavedomie ešte viac kleslo.
„Takto tam tie darčeky ostanú, kým ich niekto nezhodí!“ nezúčastnene poznamenala Mimi a pozerala si nechty na ľavej ruke.
„Obávam sa, že má pravdu.“ odobrila som jej tvrdenie s naoko smutným výrazom v tvári a dúfala som, že mi ich odtiaľ zložia ony.
„Ale netrep!“ okríkla ma Lilly, „Taká kyptavá zase nie si. Šup!“ Nešťastne som si prezrela ich tváre a bolo mi jasné, že neustúpia. Zas budem celá strapatá, povzdychla som si a zaprela som sa o stenu chrbtom na jednej a nohami na druhej strane. Takto som sa po kúskoch posúvala hore. Keď som sa ocitla na úrovni nádrže a pozrela som dole, dokázala som myslieť len na jedno.
„To by bol škaredý pád!“ zamrmlala som a videla som Filipov znepokojený výraz.
„Hlavne si dávaj pozor.“ prosil ma a nesúhlasne sa mračil na Eve. Odtrhla som od nich pohľad a začala som balíčky ukladať do improvizovaného košíka z mojej hrude a ľavej ruky. Keď tam boli všetky štyri balíčky, opatrne som sa zase zosunula dole a vystrela som sa.
„Takže,“ zvolala som a s výrazom dravca na love som sa vrhla na darčeky. Ako prvý sa mi pod ruky dostal širokouhlý darček s ceduľkou „Od Eve, hand-made“. Ostatné darčeky zatiaľ trónili v bezpečí suchého umývadla. Opatrne som rozlepila baliaci papier a do rúk mi spadol vlastnoručne zdobený fotoalbum.
„Ty si sa musela s niekým dohodnúť,“ okomentovala som darček a objala som ju „je úžasný!“
„Nemáš za čo,“ usmiala sa na mňa a podávala mi balíček, ktorý vytiahla z umývadla.
„A toto je od koho?“ opýtala som sa, keď som márna hľadala lístok.
„Odo mňa!“ ozvala sa spoza mňa Mimi. Z neporiadne zabaleného balíčka sa vykľul prívesok na kľúče - woodoo bábku, ktorá podozrivo pripomínala nášho telocvikára.
„Špendlíky k tomu nedostanem?“ opýtala som sa žartovným tónom a Mimi sa rozosmiala.
„Teraz ja!“ zvolala Lily a podávala mi malý balíček. Doslova som ho rozšklbla a v rukách mi ostal malý pekný náramok. Kostrbato tam bolo napísané Od Lilly z ♥.
„Ďakujem!“ vyhŕkla som a zavesila som sa jej okolo krku.
„Nemáš za čo,“ vykoktala mierna zaskočená.
„Hej, aj my sme tu!“ jednohlasne sa pripomenuli dvojčatá a podávali mi svoj balíček.
„Veď ja viem,“ odvetila som s úsmevom a vzala som si balíček. Bol tenký a hranatý, celkovo pôsobil krehkým dojmom. Opatrne som roztrhla obal. Vykukol na mňa nápis: ,Kto je najkrajší na svete´ a môj vlastný prekvapený výraz. Z balíčka sa vykľulo vlastnoručne ozdobené zrkadlo.
„A toto si si ani nevšimla, si mala oči len pre toho svojho fešáka!“ ohrnula Drew spodnú peru a zagánila na Filipa.
„Prepáč.“ ospravedlňujúco som sa usmiala a otočila som sa k nej. Podala mi malú zabalenú škatuľku. Keď som ju rozbalila a otvorila vykĺzol z nej malý prívesok. Tvorila ho kovová zdobená slučka v ktorej bol uväznený žiarivo belasý kamienok. V mojom podvedomí sa niečo pohlo. Bola som si stá že som ho už niekde videla.
„Odkiaľ ho máš?“ opýtala som sa prekvapene. Drew mala chvíľu v tvári neprítomný výraz. Potom sa jej oči vyjasnili, akoby si zrazu spomenula: „ V jednom starom obchode prečo?“
„Len tak,“ odvetila som zmätene.
* * *
... pár dní predtým ...
Ryan sa krčil v zašitej uličke a striehol na jedno dievča. Keď sa jej silueta konečne objavila vo svetle vychádzajúcom z dverí jedného baru, na tvári sa mu usadil spokojný úsmev.
„Konečne,“ vydýchol si. Keď prechádzala okolo neho, vykročil z tieňa.
„Ty si Drew?“ opýtal sa jej.
„Je to možné...“ odvetila a pozrela sa naňho.
„Si to ty!“ povedal sám pre seba keď rýchlo skontroloval jej myseľ. Vtedy sa jej na tvári zračili obavy.
„Teraz pozorne počúvaj,“ zatiahol teatrálne a zreničky mu hypnoticky zavibrovali. V tom momente už Drew neplánovala utiecť. Ryan siahol do vrecka a vytiahol z neho malý prívesok na jednoduchej retiazke.
„Toto dáš Kathelyn ako narodeninový darček, rozumela si?“ povedal. Drew neprítomne prikývla.
„Tento rozhovor sa nikdy nestal a prívesok pochádza zo starožitníctva, rozumela si?“ opýtal sa. „To je dobre.“ okomentoval jej ďalšie prikývnutie. Potom ju prepustil zo svojej moci a zmizol v tme zašitej uličky skôr ako sa stihla spamätať. Keď rýchlo kráčal k tmavému športiaku ešte rýchlo skontroloval na mobile dátum.
„Kde si Claire? Mali sme sa tu stretnúť už predvčerom.“ znepokojene zašepkal do tmy a nasadol do auta. Keď sa usadil zvírený prach nič nenasvedčovalo tomu že tam niekedy stálo nejaké auto.
* * *
V lese sa ozýval dupot ťažkých topánok. Vydesený poľovník utekal pred niečím čo pre zmenu prenasledovalo jeho. Za ním sa nečujne pohybovali tri postavy. Dve z nich ho s ľahkosťou šelmy predbehli a zatarasili mu cestu. Tretí zastavil tesne za ním a pomedzi zuby mu unikol vzrušený sykot.
„Neboj sa,“ zašeptal a poľovník sa prudko otočil „nebude to bolieť.“ Po chvíli však dodal „Veľmi...“ Poľovníkov výkrik zadusila silná ruka, ktorá mu prikryla ústa. O pár okamihov bolo po všetkom a tri postavy si utierali ústa. Vtedy z tieňa vystúpila žena v dlhom čiernom kabáte. V mesačnom svetle sa zaleskli ryšavé vlasy.
„Claire? Čo robí veľkomestská upírka tak ďaleko na severe?“ V jeho hlase bolo silno cítiť škandinávsky prízvuk.
„Ahoj Max,“ odvetila a podišla bližšie k nim. Zvyšných dvoch upírov nepoznala, zrejme to boli nejaké nové prírastky do Maxovej partie.
„Ahoj, neodpovedala si mi na otázku.“ odvetil a v jeho hlase zaznel zvedavý podtón „Keby si ma nehľadala, predpokladám, že by si sa môjmu revíru vyhla širokým oblúkom.“
„To máš pravdu, zháňam zásoby.“ odvetila stručne a stroho.
„Tak to si prišla za tým pravým, nasleduj ma.“ povedal jej a rozbehol sa do lesa. Jeho pätolizači sa otočili ako jedno telo a nasledovali ho. Claire iba prevrátila oči a rozbehla sa za ním. Viedol ich k starému opustenému vojenskému krytu. Ťažké kovové dvere sa otvorili zvnútra a ďalší upír im ustúpil z cesty.
„Tie dvere sme si upravili, aby nimi obyčajný človek nebol schopný pohnúť, ale istota je istota.“ ozrejmil jej Max prítomnosť strážcu pri dverách. Vzápätí sa dvere s cvengnutím zavreli.
„Takže, čo konkrétne zháňaš?“ opýtal sa jej, keď vošli do niečoho, čo vzdialene pripomínalo kanceláriu.
„Vidím, že si stále potrpíš na prepych!“ okomentovala Claire, keď sa posadila na čalúnenú sedačku.
„Zase sa vyhýbaš odpovedi.“ skonštatoval a pokynul upírovi, ktorý stál pri dverách miestnosti, aby k nemu prišiel.
„Dali by sme si jednu fľašu zo San Tropez, ročník 1987, a mne jednu Cohibu Špeciál. Ty si dáš niečo?“ obrátil sa na Claire, keď prerušil inštrukcie sluhovi.
„Ocenila by som mentolové Roayalky.“ obrátila sa Claire na sluhu a potom sa doslova zadívala do blba.
„Dobre, to bude všetko, a hlavne rýchlo.“ dodal Max a mávnutím ruky poslal sluhu preč.
„Takže kde sme to boli?“ opýtal sa Max a tváril sa, že zabudol.
„Pýtal si sa, čo od teba potrebujem.“ odvetila Claire a stále sa pozerala kamsi za Maxovu hlavu.
„A odpoveď je?“ opýtal sa a pohľadom sledoval sluhu, ktorý doniesol podnos s fľašou ako od vína, tubou s cigarou, škatuľkou Roayal Menthol a dvoma zippo zapaľovačmi.
„Jednoduchá, zháňam zásoby a zopár drobností.“ odvetila a zaostrila pohľad na škatuľku cigariet, „A nejaký ten kartón, dva tohto by tiež nezaškodil.“
„Takže po poriadku, aké zásoby konkrétne?“ opýtal sa Max a kývol na sluhu aby si zapisoval.
„Dva štandardné balíky ľudskej, a štyri balíky zvieracej.“ odvetila Claire a zapálila si cigaretu.
„Dobre, a teraz tie drobnosti.“ obrátil sa na ňu Max, keď sluha kývol, že to má zapísané.
„Potrebovala by som ochranu pred Psychokinézou.“ začala.
„To máme, ďalej?“ pobádal ju Max aby pokračovala.
„Potrebujem vylepšiť auto.“ odvetila „rýchlosť, pancier, ochranu proti mágii.“
„To je všetko?“ opýtal sa Max a nadvihol obočie.
„Ja tvojej fantázii medze nekladiem, ale nech je to čo tam namontuješ použiteľné, a nech ma to neobmedzuje, jasné?“ odvetila na jeho otázku „ a tri kartóny týchto cigariet.“ poklopala po balíčku nechtom malíčka.
„A kde nájdeme tvoje ctené autíčko?“ opýtal sa, keď sa dvíhala zo sedačky.
„Je zaparkované na odpočívadle pri priesmyku, na!“ odvetila a hodila mu kľúče „Zajtra si ho prídem vyzdvihnúť, kontraband mi naložte do kufra. Von trafím aj sama.“
„Tak teda zajtra.“ odzdravil jej Max a samoľúbo sa usmial. Claire schmatla balíček cigariet a zapaľovač a strčila si ich do vrecka. Max pozoroval jej odchod so sebvedomým úškrnom.
„Odnes to chlapíkom do skladu a povedz im, že to má prioritu.“ rozkázal sluhovi a siahol po fľaši na víno, na ktorej bola nalepená etiketa ,San Tropez - výberová krv, 1987´ a nalial si do pol pohára. Mierne zakrúžil pohárom s tmavou tekutinou.
„Toto je výnimočne dobrý ročník.“ poznamenal než sa napil. Zakrvavené pery mu roztiahol úsmev. Taký úsmev, ktorý nikto nevidí rád.
* * *
„Tak dobre! Táto sukňa a toto tričko. či?“ obrátila sa na mňa Drew s otázkou v očiach a v rukách držala oblečenie z môjho šatníka.
„Hmm, môže byť.“ odvetila som neprítomne a medzi prstami pravej ruky som žmolila prívesok s modrým kameňom.
„Ty ma už zase nevnímaš.“ zatiahla obviňujúco a hodila sa ku mne na posteľ „Von s tým, čo sa deje?“
„O nič nejde.“ zaklamala som a otočila som sa jej chrbtom.
„Takže je to dôležité,“ skonštatovala a objala ma okolo pliec „von s tým a rýchlo.“
„Nie je to dôležité, ja len mám posledných pár dní pocit, že som na niečo zabudla, že mi uniká niečo dôležité, a tento prívesok mi to iba pripomína.“ odvetila som, akože to nič nie je.
„Nepáči sa ti?“ opýtala sa trochu urazene
„Páči!“ zvolala som takmer okamžite „Len mám neviem prečo pocit, že ho odniekiaľ poznám, to je všetko.“ dokončila som a postavila som sa.
„Tak potom nemáme dôvod sa dnes večer nezabaviť.“ zajasala a môj drobný problém bol zabudnutý, zatiaľ. Vyskočila z postele a postavila sa vedľa mňa. Usmiala sa na mňa a začala sa prehrabávať v tričkách. Nezaujate som napodobnila jej príklad, robili sme to už toľko krát, prečo sa teraz cítim tak nezúčastnene?
„Čo tak toto tričko?“ vynorila sa zo šatníka a ukazovala mi také to voľné tričko s takým veľkým otvorom na hlavu, že vám padá z jedného pleca dole.
„A čo tak toto?“ kontrovala som jej tesným čiernym tričkom s nápisom ,What a potty idea´ , odrazu ma to začalo opäť baviť, neviem čo so mnou bolo. Asi som mala iba slabú chvíľku.
* * *
„Kde toľko je?“ posťažovala si Drew a z chodníka vyzerala Filipa. Mal po nás prísť autom a odviesť nás do Laguna Beach. Meškal.
„Neviem už tu mal byť.“ odvetila som a tiež som sa naklonila.
Na moment ma oslepilo svetlo predných reflektorov auta a vzápätí pri nás šmykom zastavilo auto. Dvere spolujazdca sa otvorili a z auta zaznela pesnička Bad Romance od Lady Gagy.
„Meškáš,“ vyčítavo som zatiahla, kým som nastupovala. Drew , ktorá si zatiaľ sadala na zadné sedadlo mi prisvedčila.
„Prepáč, ja...“ zasekol sa v polovici vety.
„Ty čo?“ opýtala som sa a zabuchla som dvere.
„Tankoval som.“ odvetil Filip a dupol na plyn.
„Tak rýchlo, už teraz meškáme!“ naklonila sa Drew dopredu.
„Zapni si pás, dobre?“ oboril sa na ňu Filip.
„Prečo?“ odvetila, ale sadla si.
„Pre toto.“ odvetil s potmehúdskym úsmevom a prudko zrýchlil. V rýchlosti pri ktorej by sa dalo polemizovať o jeho zdravom rozume vbehol do zákruty. Drew sa vzadu prevrátila na hlavu a ja som bola rada, že som pripútaná.
* * *
„Sú vnútri?“ opýtala sa Claire telefónu, zatiaľ čo druhou rukou šikovne zaparkovala svoje auto.
„Sú.“ ozval sa zo slúchadla Ryanov hlas.
„Dobre, zariadil si tu prihlášku do školy?“ opýtala sa a zo sedadla spolujazdca zdvihla malú listovú kabelku posádzanú čiernymi swarovského kryštálmi.
„Samozrejme, zato ja by som sa mohol pýtať, čo si ty robila toľký čas.“ rypol do nej.
„Keď to uvidíš, tak ti to dych vyrazí.“ odvetila a zasmiala sa.
„Ok, tak choď dovnútra.“ popohnal ju.
„Aký má toto vlastne význam?“ opýtala sa sama seba, keď Rayn položil. Pohľadom si premerala tenký elegantný HTC HD2, ktorý dostala od Maxa ako „pozornosť podniku“. Odložila ho do kabelky a vystúpila z auta. Zapla alarm a svetlá na ňu povzbudzujúco zažmurkali. Uhladila si matné čierne šaty na bokoch a vykročila ku vstupu do klubu.
„Pristane ti to!“ ozval sa za ňou hlas.
„Vážne?“ ironicky zatiahla a otočila sa k Ryanovi, ktorý sa opieral o kapotu čierneho mustanga.
„Vyzerám že žartujem?“ odvetil a nadvihol pravé obočie.
„Tak v tom prípade ďakujem za kompliment. Niečo o čom neviem?“ podišla k nemu a poťahala ho za golier košele.
„Mhm, už to máš v telefóne. Nie som si ním istý, každopádne ho poriadne preklepneme.“ odvetil a lišiacky sa usmial.
„Tak dobre,“ odvetila a okrajovo zachytila pípnutie telefónu „nemusím to vždy potvrdiť?“
„Odo mňa nie.“ pousmial sa a pohladil ju po pleciach „Už som ti vravel, že v tom vyzeráš úžasne?“
„Asi pred minútou.“ rozosmiala sa a pohladila ho po tvári.
„To je on!“ povedal odrazu a výraz sa mu zmenil. Otočila som sa smerom, kam sa pozeral a pohľadom som sledovala chalana, ktorý akurát vyšiel z podniku. Rýchlo som jeho tvár porovnala s fotkou, ktorá bola ako posledná prijatá v telefóne. Sedelo to.
„Čo je to vlastne za kvítko?“ opýtala som sa a mobil som opäť strčila do kabelky.
„Vyzerá to, že donáša druhej strane, ale nie sme si istý.“ odvetil a odtiahol sa odo mňa.
„Pri ktorom stole sedia?“ opýtala sa ho ešte, keď pomaly išiel ku dverám svojho auta.
„Stôl číslo tri.“ pousmial sa.
„To mi veľmi pomohlo!“ uškrnula sa a zatvárila sa urazene.
„Tretí stôl naľavo od dverí, je to šesť dievčat.“ povedal, keď otváral dvere svojho mustanga. Nečakal na odpoveď a sadol si dovnútra. Claire ho sledovala, aj keď zapol svetlá, ktoré by normálneho človeka oslepili.
Otočila sa od neho, keď vycúval z parkovacieho miesta a ladným krokom, klopkajúc opätkami vykročila k reštaurácii. Zatiaľ bola v pláne iba pozorovacia akcia. Po víkende mala nastúpiť do školy. Sadla si k prázdnemu stolu pre dvoch a objednala si červené víno.
Keď si jej sadol oproti, len sa pousmiala, na znak toho, že to očakávala.
„Takú príležitosť som si nemohol nechať ujsť, večera?“ opýtal sa Ryan a dvihol obočie.
„Prečo nie.“ prikývla a odpila si z vína, ktoré pred ňu postavil čašník.
