Moje splašené pobehovanie prerušil zvonček pri dverách.
„Kto je tam?“ Zvolala som cez dvere.
„To som ja.“ Ozval sa z druhej strany Filipov hlas. Bez okolkov som mu otvorila a rovno medzi dverami som mu skočila do náručia.
„Ahoj,“ povedal jednoducho a venoval mi srdečný úsmev.
„Ahoj,“ usmiala som sa naňho.
„Sme sami?“ Opýtal sa ma a veľavravne nadvihol obočie.
„Tak, ako sa len dá.“ Zamrmlala som a zvodne sa usmiala. Podišiel ku mne a rukami mi oblapil boky.
„Milujem ťa.“ Povedala som, natiahla som sa a vtisla mu na pery vášnivý bozk.
„To sú vzácne slová.“ Skonštatoval a pritiahol si ma.
„Dobre si vyberám tých, ktorým ich venujem.“ Povedala som a vykrútila sa mu.
„Poď,“ dodala som a začala som ho za ruku ťahať hore schodmi. O chvíľu ma už opieral o zárubňu dverí do mojej izby a vášnivo ma bozkával. Pomaly som mu rukami prešla po hrudi až ku krku a začala som mu rozopínať gombíky na košeli.
„Aj ja ťa milujem,“ zašepkal a bozkával ma na moju rozpálenú šiju. Pomaly som mu zvliekla teraz už úplne rozopnutú košeľu a rukami hladila jeho, mne už dôverné známy svalnatý chrbát. Keď ma chytil za lem trička a začal ho poťahovať smerom hore, ani som neprotestovala, vlastne som mu ešte pomáhala. S vypätím takmer všetkých síl som sa odtlačila od zárubne a zhodila ho na posteľ. Chvíľu som pohľadom pohládzala jeho telo a zhlboka som dýchala. Vzápätí som sa na neho vrhla.
* * *
Cez okno prenikalo iba slabé svetlo pouličnej lampy, keď sa Filip prebudil. Pár opatrnými pohybmi zložil Kathelyn prívesok a schoval si ho do vrecka nohavíc. Potom ju jemne pohladil po líci a zašepkal jej do ucha: „Miláčik.“
Kathelyn sa zamrvila a rozospato otvorila oči.
„Čo je?“ Zamrmlala.
„Idem ja,“ zašepkal a pohrával sa jej s vlasmi.
„Pá,“ zamrnčala a natiahla sa po bozk na rozlúčku. Filip jej ho ochotne venoval a začal horúčkovito zbierať svoje veci. Potichu vykĺzol z jej izby a zišiel dole do obývačky. Tam sa rýchlo obliekol a vyšiel von z domu. Vonku už bola tá správna polnočná zima a tak si obliekol mikinu, ktorú si predtým doniesol v rukách. Ruky si schoval do vreciek a pridal do kroku. V jeden moment strčil ruku do vrecka na nohaviciach a prívesok zahodil do bočnej uličky, okolo ktorej práve išiel. So spokojným úsmevom odkráčal do hmly.
O chvíľu na to čo sa stratil v hmle sa v uličke objavila postava. Podišla takmer až k okraju a po niečo sa zohla. V tme sa niečo belaso zalesklo a postava odkráčala naspäť tam, odkiaľ prišla.
* * *
„Hádaj čo.“ Zvolala Claire a buchla rukou po stole, pričom naň položila belasý prívesok na striebornej retiazke.
„Je to, to čo myslím?“ opýtal sa Ryan a lepšie sa mu prizrel.
„Je to ochranný prívesok, ktorý sme podstrčili Kathelyn.“ Ozval sa Marco, ktorý stál v kúte a popíjal kávu, aby ostal v strehu.
„Filip jej ho vzal a zahodil. Musel vedieť, čo to je.“ Skonštatovala Claire a začala si žmoliť spodnú peru medzi palcom a ukazovákom ľavej ruky.
„Ako ho k nej dostaneme naspäť?“ opýtal sa Ryan.
„Jednoducho, ty za ňou pôjdeš, zhypnotizuješ ju aby si myslela že ho stratila a náhodou našla v kabelke alebo niečo také. Problém vyriešený.“ Odvetil Marco a po výdatnom zívnutí dopil zvyšnú kávu na jeden dúšok.
„Ale až zajtra, potrebujem sa vyspať.“ Skonštatoval Ryan a s želaním dobrej noci sa odobral do spálne.
„Ako si na tom?“ opýtala sa Claire Marca.
„Ujde, síce by som tiež potreboval trochu spánku, ale nie je to nič načo by som nebol zvyknutý.“ odvetil a začal umývať šálku od kávy.
„Zajtra, ja idem hliadkovať ku Kathelyninmu domu, keby niečo volám, tak dúfam že nezaspíš.“ Vystríhala ho keď si zbierala veci a chystala sa na odchod.
„Dávaj si pozor.“ Zavolal za ňou a odložil pohár na sušiak.
* * *
Claire sa oprela o dažďom zmáčanú stenu a ruky si založila na prsiach. Pohľad upierala do vrchných okien domu, ktorý stál rovno oproti uličke v ktorej bola. Kathelyninho domu. Siahla do vrecka krátkej koženej bundy a vytiahla cigarety.
Bola netrpezlivá. Zásoby krvi sa jej pomaly stenčovali a musela nimi šetriť. To ale znamenalo ísť loviť. Povzdychla si. Pôjde až ráno, keď ju v hliadke vystrieda Ryan aby zrealizoval to, na čom sa dohodli.
Pripálila si a zašla hlbšie do uličky. Stále si však udržiaval výhľad na dom. Rukou mimovoľne zašla do vrecka pričom v ňom nahmatala retiazku. Vytiahla ju von a aj napriek takmer úplnej tme v ňom spoznala ochranu proti psychokinéze. Po krátkom zaváhaní si ho nasadila a prívesok schovala do výstrihu blúzy.
Pri tom všetkom ani na moment nespustila svoju pozornosť z domu. Zhlboka si potiahla z cigarety a uprela pohľad na kvetované závesy ktoré sa črtali za jedným z okien.
Toto bude dlhá noc, pomyslela si a vykročila na hlavnú ulicu. Vyhliadla si dvor v ktorom nebol žiaden strážny pes ani len spiaci.
Nie, pes jej nemohol nič urobiť, no mohol na jej prítomnosť upozorniť okolie, nech už sa v ňom nachádzal ktokoľvek.
Elegantne preskočila plot a potichu došlapujúc obyšla dom, hľadajúc ideálne mesto. Vzápäti sa jediným ladným skokom vyšvihla na strechu domu a nehlučne dosadla na jej hrebeň. S mačacou rovnováhou po ňom prešla až na koniec strechy, odkiaľ rovnako ladným spôsobom preskočila na strechu Kathelyninho domu.
Tam sa usadila a opäť si potiahla z cigarety s tým, že svoju pozornosť teraz sústredila na okolie domu. Až na psa funiaceho v búde na záhrade bolo okolie tiché a pokojné. Tak pokojné až to bolo divné.
Zahasila ohorok na leme komína a zahodila ho do tmy. Do noci sa ozvalo cvrlikanie cvrčkov a Clairine hodinky odpípali jednu hodinu ráno. Toto bude skutočne dlhá noc, skonštatovala, pričom sa oprela o komín a zavrela oči. Okolie však aj naďalej pozorovala svojim sluchom.
* * *
„Claire!“ bol to len šepot a veľmi vzdialený, no ona ho počula dokonale zreteľne. A spoznala v ňom Ryanov hlas.
Otvorila oči a podľa farby oblohy skonštatovala, že je krátko pred svitaním.
„Poď dole, niekto by ťa tam mohol zbadať.“ Dodal a tentoraz ho už aj videla. Stál v bočnej uličke, tam kde ona predtým. Zoskočila zo strechy Kathelyninho domu do vedľajšej záhrady a prešvihla sa cez ich pestovaný živý plot na ulicu.
Relatívne pomalým krokom prešla na jej druhú stranu a vošla k Ryanovi do uličky.
„Aká bola noc?“ opýtal sa jej, keď k nemu podišla.
„Pokojná, tak, až sa mi to nezdá. Dávaj si pozor. Ja musím ísť na lov, takže nebudem po ruke.“ Varovala ho pre istotu, keby náhodou zabudol.
„Neboj sa, všetko pôjde ako po masle.“ Odvetil samoľúbo a vystrčil hrudník.
„Už len preto že si to ty budem pokojnejšia.“ Vyhlásila ironicky a zberala sa na odchod.
„Lovu zdar!“ zavolal ešte za ňou Ryan. Potom sa otočil k domu a pustil sa do práce.
Claire medzičasom prešla cez niekoľko bočných uličiek ku verejnému parkovisku, kde na ňu čakalo jej ferrari fiorano.
Nasadla doň a bola vďačná, že v túto skorú rannú hodinu tu nebol nikto okrem smetiarov. Nikto, kto by sa mohol o ňu zaujímať. Odložila si veci do priehradky a vyrazila. Po desiatich minútach už bola pätnásť kilometrov od mesta a smerovala do zalesnenej oblasti.
* * *
Zvonenie telefónu rezonovalo v uzavretom priestore odparkovaného auta. Ten, komu bol hovor určený bol však ďaleko, uprostred lesa. Po chvíli zvonenie stíchlo, tak ako už zopárkrát predtým.
Ryan si potichu zanadával, keď mu mobil oznámil že na hovor neprišla žiadna odpoveď.
„Kde si Claire?“ zamumlal si popod nos a bezradne sa otáčal uprostred davu, „Kde si keď ťa potrebujeme asi najviac doteraz.“
Kathelyn stratil asi pred pol hodinou a teraz sa snažil, zatiaľ neúspešne, ju vypátrať. Predral sa von z davu a posadil sa na prvú lavičku, ktorú zbadal.
Potom zavrel oči a sústredil sa na bezprostrednú minulosť v spomienkach okoloidúcich ľudí. Bola to slabá náhrada, ale Kathelyn priamo stopovať nemohol, ona ako animátor bola voči psychokinéze imúnna. A niekto ju predsa musel vidieť.
„Máš ju?“ ozval sa mu v mysli jasný Marcov hlas.
„Nie nemám, a keď nebudeš rozptyľovať mňa ani seba, pôjde nám to lepšie.“ Odoslal mu podráždenú myšlienku Ryan a opäť sa ponoril do myslí ľudí okolo seba, zatiaľ čo Marco sa o pár ulíc ďalej pokúša o niečo obdobné.
Marco k nemu ešte vyslal obraz ironického úškrnu a potom sa odmlčal.
Vtom Ryan niečo zachytil. No myšlienka sa pomaly vytrácala, ako sa človek dostával mimo Ryanovho dosahu. Vstal a tak rýchlo ako sa len dalo sa začal predierať davom, pričom sa pokúšal získať z tej unikajúcej mysle čo najviac.
Keď konečne získal ucelený obraz, div že od úľavy nevykríkol.
„Niečo mám!“ vyslal myšlienku Marcovi a potom mu ,odfaxoval´ čo zistil.
„Stretneme sa po ceste.“ Znela tichá odpoveď a potom už len cítil, ako sa Marco rozbehol na miesto, ktoré Ryan videl v myšlienke.
Keď tam Ryan dobehol, v uličke nebol nikto, okrem psa ňuchajúceho uprostred. Iba myšlienky prezrádzali kto je to v skutočnosti.
„Dobrý psíček, hľadaj...“ vyslal k nemu žartovnú myšlienku Ryan.
„To si nechaj pre iných blcháčov.“ Znela popudená odpoveď sprevádzaná Marcovým vrčaním.
„Tadeto!“ vyhlásil, keď konečne identifikoval správnu stopu a vyrazili.
* * *
„Čo sa deje, mám tu od teba vyše štyroch neprijatých hovorov!“ zrúkla Claire do telefónu ako náhle to Ryan zdvihol, zatiaľ čo sa zručne otáčala na poľnej ceste.
„Stratil som Kathelyn, len nekrič, už ju takmer máme, Marco zachytil jej stopu.“ Vysypal zo seba rýchlo, keď počul že sa Claire zhlboka nadychuje.
„A?“ opýtala sa jednoducho a nadbytočný vzduch vypustila nosom.
„Inak nič.“ Odvetil celý rád, že sa nekonal veľký výstup.
Claire sa akurát chystala položiť, keď...
„Počkaj!“ zvolal odrazu Ryan a tón jeho hlasu sa radikálne zmenil.
„Čo je?“ opýtala sa znepokojená Claire a rútila sa po poľnej ceste rýchlosťou hroziacou odtrhnutím kolesa na ktoromkoľvek výmole.
„Je tu, tá čiernovláska... Kaira.“ Povedal akoby si tým nebol istý.
„Ako to vieš?“ Opýtala sa prekvapene.
„Zachytil som ju v cudzých myšlienkach, je niekde tu blízko, a zrejme ide po Kathelyn.“ Vydýchol znepokojene.
„Tak na čo čakáš, nájdi ju!“ zrúkla Claire do telefónu až Ryana trhlo, „Nie som ďaleko od mesta, o päť minút sa k vám pridám.“
„Nie som si istý či máme päť minút.“ Odvetil odrazu Ryan, keď zachytil Kairine myšlienky. A v nich videla Kathelyn, takmer rovno pred sebou.
„Už ju takmer má!“ zvolal a jedným pohybom zložil mobil a schoval ho do vrecka.
Claire spokojná že konečne dorazila na asfaltku ešte pridala, rozhodnutá zlomiť dvestovku.
Marco zabočil do prázdnej bočnej uličky s malým osobným parkoviskom. Takmer prázdnej, uprostred parkoviska stáli oproti sebe Kaira a Kathelyn. V behu sa premenil zo psa na meter a pol vysokého leva, pričom vbehol medzi ne a začal Kathelyn odtláčať vlastným telom preč od Kairy.
Kathelyn sa od ľaku krik zasekol v hrdle. To čo nasledovalo jej veľmi nepomohlo ho znova nájsť.
Kaira odskočila do zadu a zaškriekala, pri čom sa jej pokožka zavlnila a odhalila jej pravú podobu.
Spustila sa na všetky štyri a zaborila pazúry do zeme. Je zvráskavená holá hlava sa naklonila nabok a chvostom ukončeným bodcom švihla tesne nad zemou. Ďalšie uši trhajúce zaškriekanie sprevádzalo rozprestretie šupinatých krídel.
Marco zareval a s miernym rozbehom skočil na Kairu. Tá to však očakávala a rýchlo sa mu uhla, pričom mu zuby zaborila do boku a prudkým trhnutím hlavy ho odhodila na bok.
Potom sa s tichým zasičaním obrátila na späť ku Kathelyn. Ryan k nej dobehol práve v momente, keď na nich Kaira vychrlila prúd ohňa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára