„Nejaké pokroky?“ ozval sa hlas z tieňa. Mužovu prítomnosť prezrádzal len pohár tmavočervenej tekutiny a oblak cigarového dymu ktorý sa v prítmí kúdolil okolo malého červeného svetielka.
„Môj informátor mi dnes oznámil pár zaujímavých skutočností, nepotrvá to dlho a Žiara bude naša. Keď ju zabijeme, potrvá ďalších 200 rokov kým bude môcť vstúpiť na Zem.“ Odvetila mladá čiernovláska a preložila si nohu cez nohu.
„Škoda že neexistuje spôsob ako tento problém vyriešiť tento problém raz a navždy.“ Povzdychol si muž a z tieňa sa vynorila ruka, ktorá zahasila ohorok cigary.
„S tým ale ja bohužiaľ nemôžem nič urobiť.“ Odvetila žena a natiahla sa k pohári s mojitom, ktorý stál na stole.
„S tým nemôže urobiť nikto nič. Animátori sú veční a nedokážu sa zabiť ani navzájom.“ Ozval sa hlas z tieňa a po krátkom záblesku plameňa sa malé červené svetielko objavilo znovu.
Žena si uhladila krátku minisukňu a z malej kabelky vytiahla cigarety.
„Chcel ste ešte niečo?“ opýtala sa s prvým výdychom dymu.
„To bolo všetko, takto o týždeň podáš ďalšie hlásenie.“ Odvetil muž a načiahol sa po pohári, s tmavou tekutinou.
„Bolo mi potešením.“ Odvetila žena a postavila sa. Z kresla zobrala dlhý čierny kabát po kolená a obliekla si ho. Na podlahe zaklopkali podpätky keď odchádzala.
Muž odložil pohár na stôl a znechutene zamľaskal.
„Deborah!“ zvolal a vykročil z tieňa. V slabom svetle miestnosti sa zaleskli špicaté zuby.
„Áno pane?“ do miestnosti vošla malá nervózna žena.
„Chcem niečo čerstvejšie.“ Odvetil a pokynul rukou na prázdny pohár.
„Hneď to bude.“ Odvetila žena a rýchlo vyšla z miestnosti.
Muž podišiel k jednej zo stien a stlačil ovládač vstavaný do steny. Zo slabým hučaním sa časť steny odsunula a odhalila okno, ktoré ukázalo panorámu mesta plného mrakodrapov. O dvanásť poschodí nižšie nastupovala do čierneho ferrari california mladá čiernovlasá žena v dlhom kabáte.
Mužovi sa po tvári roztiahol spokojný úsmev, keď Deborah do miestnosti doviedla mladé dievča s neprítomným výrazom v tvári.
„Nech sa páči pane.“ Povedala a rýchlo opustila miestnosť. Nikdy netúžila vidieť to čo malo nasledovať.
Zhypnotizované dievča ani nemuklo, keď k nej muž pristúpil.
* * *
„Haló. Kto je tam?“ ohlásil sa Filip do telefónu.
„To som ja Kaira, stretneme sa?“ odvetila do telefónu, zatiaľ čo šikovne šoférovala jednou rukou.
„Kedy a kde?“ odvetil už trochu potichšie.
„O hodinu v Caffe di Joy. Čo ty na to?“ odvetila a s prehľadom prešla križovatku na červenú. ŠPZ-tku mala aj tak falošnú.
„Dobre, budem ťa čakať.“ Odvetil a zložil. Aj napriek tomu že mala rada svetské pôžitky, ich vzťah bol čisto pracovný. Vyšla na diaľnicu plne si vedomá že poruší pár maximáliek aby to stihla.
* * *
Ticho v miestnosti prerušilo zvonenie Clairinho mobilu.
„To je Ryan.“ Oznámila Marcovi, ktorý to aj tak odignoroval a ďalej usilovne drtil Wolfensteina.
„Čo je?“ ohlásila sa do telefónu a nad Marcovou ignoráciou len prevrátila oči.
„Jej frajer sa práve stretol s démonom, príď sa na to pozrieť.“ Odvetil stručne.
„Hneď budem tam.“ Odvetila a chystala sa položiť.
„Hneď znamená kedy?“ opýtal sa.
„Skôr než stihneš odložiť telefón.“ Odvetila a zložila.
V tom momente už bola preč a Marcovi len nadvihol kútiky pobavený úsmev.
* * *
Ryan chvíľu nechápavo pozeral na obrazovku telefónu. Hneď na to ho prekvapilo zaťukanie na sklo auta.
„Nepreháňala si.“ Skonštatoval, keď Claire otváral dvere.
„Mal si chvíľu ten pocit?“ opýtala sa ho, keď nasadala k nemu dovnútra.
„Mal.“ Prisvedčil s úsmevom.
„Čo tu teda máme?“ opýtala sa ho.
„Dokopy nič, podnik nemá bezpečnostnú kameru, takže môžeme maximálne nakúkať cez okno, čo nie je veľmi praktické.“ Odvetil a namosúrene sa zavŕtal hlbšie do sedadla.
„Idem dnu.“ Vyhlásila odrazu Claire a chystala sa otvoriť dvere, keď ju chytil za ruku.
„Nemôžeš ísť dnu, všimli by si ťa. Teda minimálne ona.“ Namietal keď sa naňho prekvapene pozrela.
„Vzhľadom na to že ich budem bezchybne počuť aj cez celú miestnosť by mi nemalo robiť problém ostať nespozorovaná. A aj keď to nerada hovorím, mať po ruke tvoju psychokinézu by tiež nebolo od veci.“ Odvetila horlivo.
„No... hej má to logiku.“ Priznal nakoniec a neochotne vystúpil z auta.
„Ideš?“ opýtal sa Claire keď otvoril dvere na jej strane, lebo nevystupovala.
„Samozrejme, len som čakala kým gentleman otvorí dvere dáme.“ Odvetila so sarkastickým úsmevom a vystúpila.
„Nie si nejaká náročná?“ Odvetil s dobrosrdečným smiechom. Ten trval len dovtedy kým ho neštuchla pod rebrá. Vtedy mal problém udržať vzpriamenú polohu.
„Au, to bolelo.“ Vyčítal jej keď ju dobehol.
„Prepáč, to bolo samozrejme naschvál.“ Povedala ironicky a bez slova pokračovala ďalej.
Vošla do kaviarne s Ryanom v pätách a zamierila rovno k rohovému stolu pre dvoch.
„Vážne, to si nemusela!“ povedal, keď si sadol naproti nej a šúchal si bok.
„Tak prepáč, ako ospravedlnenie, dneska platím ja.“ Navrhla a oslňujúco sa usmiala na okoloidúcu čašníčku.
„Želáte si?“ opýtala sa keď pristúpila k nim.
„Ja si dám jedno Caffe Late. A ty?“ otočila sa na Ryana.
„Jedno veľké Presso, ďakujem.“ Dodal a otočil sa naspäť na Claire.
„Sleduješ ich myšlienky?“ opýtala sa ho, keď čašníčka odišla.
„Teraz už hej.“ Odvetil s previnilým úsmevom. Vzápätí mu však aj ten zmizol z tváre.
„Spoznala ťa.“ Vydýchol, „Keď si vošla.“
„Potrebujem vidieť jej tvár.“ Vyhlásila Claire a chcela sa postaviť.
„Tak si daj dole ten prívesok.“ Zadržal ju Ryan.
„Ako si vedel?“ prekvapene otvorila ústa a ruka jej vyletela ku krku.
„Ochranu voči vlastnej schopnosti hádam spoznám. Daj ho dole.“ Odvetil.
„Tak fajn.“ Zamrmlala a zložila si retiazku. Takmer vzápätí sa jej v mysli vynorila tvár mladej čiernovlasej ženy, sediacej v kaviarni.
„Čo to je?“ opýtala sa prekvapene, keď spoznala kaviareň v ktorej práve sedeli.
„To je priama linka na Filipove myšlienky. Máš možnosť vidieť to, čo práve teraz vidí, počuje a cíti on.“ Odvetil so samoľúbym úsmevom Ryan „Ten najvyspelejší spôsob špionáže aký existuje, nič pred ním neschováš.“
Claire iba prikývla a ponorila sa do Filipových myšlienok, ktoré jej Ryan v reálnom čase sprostredkovával.
* * *
„Niekto nás sleduje.“ Vyhlásila Kaira a odpila si zo svojej Viedenskej kávy.
„Kto?“ vystrašene sa ošil Filip a začal sa obzerať okolo seba.
„Neobzeraj sa, aj tak ju odtiaľto nevidno.“ Odsekla mu a vytiahla z kabelky mobil.
„Tak čo potom urobíme?“ opýtal sa Filip, ale naďalej sa nervózne mrvil.
„Neurobíme nič, len mi povedz čo si zistil.“ Povedala Kaira netrpezlivo.
„Ten prívesok dostala od kamarátky na narodeniny, vraj ho kúpila v starožitníctve. Nepamätá si v ktorom.“ Odvetil a usrkol si z horúcej čokolády, ktorá pred ním stála.
„Čiže ho podstrčili.“ Zamrmlala zamračila sa.
„Čo je vlastne s tým príveskom?“ opýtal sa a utrel si čokoládové fúzy do obrúska.
„Kým ho nosí, má ochranu. Síce len priemernú, ale na mňa stačí.“ Odvetila a urovnala si pokrčenú minisukňu.
„Povedz mi čo mám urobiť.“ Odvetil Filip a naklonil sa k nej.
„Nejako zariaď, aby ho stratila.“ Odsekla Kaira a dopila posledné zvyšky svojej kávy.
„Jasné, budem sa snažiť.“ Odvetil a vytiahol peňaženku.
„Nie, ty sa nebudeš snažiť, ty to urobíš, pokiaľ teda chceš aby naša dohoda aj naďalej platila.“ Nadhodila konverzačným tónom Kaira a vstala.
„Neboj sa, budeš mať výsledky.“ Odvetil, ale zvážnel.
„To dúfam, ešte sa ti ozvem.“ Skonštatovala a na stôl položila peniaze.
„Nenúť ma ublížiť ti.“ Dodala a vtisla Filipovi bozk na líce.
Filip sa letmo dotkol líca a sledoval ju ako odchádza. Mal z nej zmiešané pocity. Vedel, že ho potrebuje, no rovnako si bol istý tým, že keby pre ňu prestal byť užitočný, bez mihnutia oka by ho zabila a nahradila.
„Prepáčte, zaplatím.“ Zvolal na okoloidúcu čašníčku.
* * *
Spojenie sa prerušilo.
Odrazu Claire opäť hľadela do Ryanovej usmiatej tváre.
„To je všetko?“ opýtala sa.
„Neviem čo viac by si ešte chcela vidieť. Spoznala si ju?“ kontroval jej otázkou.
Letmo prikývla, „volá sa Kaira, a pracuje pre... pre niekoho koho už istý čas poznám.“ Odvetila a pohľad uprela do okna vedúceho na ulicu.
„Píš si.“ Povedala odrazu a začala diktovať nejaké čísla a písmená.
„Čo to je?“ opýtal sa prekvapený Ryan a len tak-tak stihol vytiahnuť svoj telefón.
Claire dodiktovala a otočila sa k nemu: „Máš to?“
„Hej, ale čo je to?“ stále nechápal Ryan.
„Jej ŠPZ, predpokladám že falošná, ale istota je guľomet.“ Odvetila a odpila si z kávy, ktorú zrejme doniesla čašníčka, kým jej Ryan sprostredkovával Filipove myšlienky.
* * *
Muž stál pri okne a prechádzal očami po meste ktoré bolo v stave čulého ruchu. Tí všetci ľudia tam dole žijú bez toho aby vedeli kto všetko žije medzi nimi, tobôž aby vedeli čo prichádza, pomyslel si, hlupáci.
Jeho myšlienky prerušilo zazvonenie telefónu položeného na stole.
„Áno?“ ohlásil sa jednoducho do telefónu. Toto číslo nebolo zrovna verejným tajomstvom.
„Kaira.“ Ozvala sa odpoveď „Máme menší problém.“
„Dúfam, že je vážne malý.“ Odvetil. V jeho hlase nebolo ani stopy po znepokojení. Keď veci nevychádzali ako mali, znepokojení boli druhí.
„Vložila sa do toho tvoja dcéra.“ Odvetila Kaira.
„Claire? To je skutočne malý problém.“ Odvetil jednoducho.
„Čo s ňou mám urobiť v prípade konfrontácie?“ opýtala sa.
„Čo očakávaš že ti poviem? Odstráň ju keď to bude nevyhnutné.“ Odvetil bez náznaku emócie v hlase.
„Ako povieš.“ povedala.
„Áno, presne ako poviem“ zamrmlal.
„Tak teda o týždeň.“ Dodala a zložila.
Muž položil mobil naspäť na stôl a odpil si z pohára ktorý tam stál. Z popolníka zobral čmudiacu cigaru a podišiel naspäť ku oknu. Neprešlo ani desať minút a jeho tiché rozjímanie opäť prerušilo zvonenie telefónu.
„To som ja.“ Ozvalo sa z telefónu ešte než sa stihol sám ohlásiť.
„Claire.“ Skonštatoval sucho.
„Nie si prekvapený že volám po takom čase?“ odvetila.
„Pravdu povediac ani nie.“ povedal a pôžitkársky si potiahol z cigary.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára