Synovia Luny - 3. časť

3. časť - tentokráte mládeži dostupná, pridaná presne ako som sľúbil...

Zzzz

Ungh... ľudia, po dnešku som úplne rozbitý, pozametaný a vysypaný kamsi na hromádku. A to som sa tak tešil že možno budem pokračovať v Synoch Luny, keď už teda prežívajú svoj comeback na tento blog. Každopádne noc je ešte mladá no zrejme si uvarím nejakú tu kávu a pokúsim sa zosmoliť nejakú stránku k tomu čo už mám a budeme to pokladať za kapitolu, fajn?

Len tak mimochodom, pokračovať bude aj Vojna Bohov a vzhľadom na to ako sa dej v posledných dvoch kapitolách vyvinul (samého ma to prekvapilo) zrejme to teraz naberie dosť rýchly spád... To je pre teba Peťa, nech už toľko nefrfleš...

Takisto mám na mysli nápad na minimálne jednu novú kapitolovku, tentokrát mierne steampunkovú. Pre tých z vás čo nevedia o čo sa jedná, skúste Google a vyhľadávacie heslo "steampunk". Nemám energiu niečo vysvetľovať...

Takže držte palce a dúfajte, ja sa idem o niečo pokúsiť...

Andrew

Embassy - Gravity

Český interprét, spievajúci po anglicky a jeho pesnička je v traileri na SGU. Tým som sa nijako nesnažil tej pesničke pridať na hodnote, proste to len o niečom svedčí. A je skutočne super :D

Ice ice ice

Ľadové úkazy viditeľné na salaši Krajinka neďaleko Ružomberku, nuž posúďte sami, či už výzor spomenutých úkazov, alebo kvalitu mojich fotografií...

Synovia Luny - 2. časť

2. časť, tentokrát už aj s pasážami, kvôli ktorým sa ocitla v zakázanej sekcii :D

Synovia Luny

Staro-nová poviedka so Zakázanej sekcie, dlho dlho nedostupná a teraz opäť online...

TUCET DVERÍ

Črtá sa tu nová krátka séria jednorázoviek, so spoločným názvom tucet dverí. Ako ste zrejme pochopili, poviedok bude dvanásť, a tie dvere budú dosť podstatné. Nepočítajte však s tým, že to bude skoro.

Tu máte ešte obálku:

Dúfam že sa tešíte, a že si užívate sviatky :D

Inovated

Blog prešiel počas môjho záchvatu nadšenia pár zmenami, najočividnejšia je asi tá zmena designu. To ale ani zďaleka nie je všetko...
Máme ozvučenie, momentálne Lo Que Más od Shakiry, ale samozrejme že sa bude priebežne meniť...
V ľavom bočnom paneli pribudla WALL, takže dúfam že aspoň tam sa objavia nejaké reakcie...
Takisto máme aj vlastné fórum, a v mojej časti blogu pribudla aj rubrika My Stuff...

Dúfam, že sa vám novinky páčia...

Andrew

Sunrise above ZA

Pridané v podstate súbežne so založením rubriky My Stuff. Fotografie úsvitu nad mojím mestom, vybral som dve z piatich, pretože na tie zvyšné tri sa nedalo pozerať :D

People are Awesome

Video, ktoré proste musí vidieť každý :)

 

No nie sú úžasný?

Prosba

Táto básnička vznikla počas hodiny Náuky o spoločnosti, čiže by som sa chcel najprv ospravedlniť pani profesorke, za to že som takto ignoroval jej výklad, no toto som jednoducho musel napísať...

City of Dust

Alebo v preklade Mesto prachu, je pripravovaná poviedka z kategórie jednorázoviek. Ak ste boli čitateľmi aj môjho starého blogu, tak vám niečo bude hovoriť aj názov Pocket Love  Novels. Ak nie, tak sa jedná o krátke poviedky, ktoré budú k dispozícii na stiahnutie vo formáte pdf alebo po novom aj na zakúpenie prostredníctvom portálu Lulu.com. Toto teda bude prvá z nich. Na záver ešte malá anotácia.

 

City of Dust:

Je predvečer Vianoc a on opäť zisťuje, že sa stým ešte stále nevyrovnal. Že sa s jeho smrťou asi ani vyrovnať nedokáže. Potom však jeho pocitmi a názormi otrasie mladé neznáme dievča, ktoré ho požiada, či by s ňou nestrávil večer. Po chvíli váhania súhlasí. A na druhý deň už nič nebude tak ako bývalo...

Dúfam že sa vám to bude páčiť :)

07aebe29-f5f8-4b72-bb9c-297c237182a9

1.03.01

Ticho

 Narazil som pri vypratávaní stolového počítača na túto takmer štyri roky starú básničku. Nazval by som to mojou ranou tvorbou z dôb, keď som ešte chodil do krúžku tvorivého písania a istý čas dokonca ja visela na nástenke z našej tvorby. Dúfam, že sa vám bude páčiť :)

 

Deja-VU

Koncept poviedky Deja-Vu, ja aspoň nateraz odložený do šuplíka. Skutočne netuším, ako pokračovať. Dúfam, že vás to veľmi nesklame. Rád by som sa totiž sústredil na Vojnu Bohov, a chcel by som trochu rozvinúť jeden momentálny námet.

Kto, s kadial a kolko krat :)

Len tak pro info, toto som našiel v štatistikách blogu a vážne som netušil, že mám čitateľov aj v Kórei, tobôž, že sem vkročila aj americká noha :)

Slovenská republika - 497

Kanada - 19

Fínsko - 18

Spojené štáty - 15

Brazília - 12

Kórejská republika - 7

Spojené kráľovstvo - 3

Dánsko - 2

Vojna Bohov - 10. kapitola

10. kapitola - tá prechádzajúca skončila trochu drasticky a nasilu, takže dúfam, že táto vám všetko objasní

Comment please

Ale ľudia vážne, občas mám totiž pocit že tento blog nikto nečíta. A potom začínam pochybovať o tom, či mám vôbec ešte nejaký dôvod ho viesť.

A myslím, že ak sa neobjaví jediný komentár ani za týmto článkom, stratím zrejme všetku motiváciu niečo sem pridávať. Takže vážený čitatelia, ak tam vôbec niekde ste. Dajte o sebe prosím vás vedieť, pretoež občas sa cítim, akoby som hrach na stenu hádzal.

Dokážte mi že to nerobím zbytočne.

Vojna Bohov - 9. kapitola

 Konečne po dlhom čase ukončenie 9. kapitoly, trvalo to trochu dlhšie ako som predpokladal, ale už je to tu - enjoy :)

Návrat k peru

Po takmer mesiaci, kedy som pero, resp. klávesnicu notebooku ani nevidel pripravujem 9. diel Vojny Bohov a možno aj niečo ďalšie, toto je na zatiaľ všetko tak dúfam že sa tešíte :D

Two faces of the world

Two Faces of the World

je soundtrack ku poviedke Odvrátená strana duše. Spolu s pesničkami sú tam

uvedené aj citácie z každej časti poviedky. Aby sa vám však súbory zobrazili

správne, musíte archív rozbaliť a nastaviť si zobrazovanie skrytých súborov na viditeľné...

Download

Vojna Bohov - 8. kapitola

„Kam ma to veziete?“ opýtala sa odrazu Kathelyn a v tvári sa jej usadil zmätený výraz.

„Domov, našli sme ťa v bezvedomí ležať na zemi.“ Odvetila pohotovo Claire a zabočila na hlavnú cestu.

„Teba spoznávam.“ Povedala pomaly a opatrne Kathelyn, akoby si nebola istá.

„Za krátko nastupujem ku vám na školu.“ Odvetila a obzrela sa dozadu.

„Ty si Kathelyn však?“ opýtala sa Claire s naoko so záujmom, nebolo totiž nič, čo by o nej nevedela.

„Hej, ale ako sa voláš ty?“ ostala prekvapená Kathelyn.

„Ja som Claire, teší ma.“ Odvetila a natiahla k nej dozadu jednu ruku.

„Aj mňa,“ odvetila mierne zneistená Kathelyn, „nepoznáme sa náhodou.“

„Neviem o tom.“ Odvetila Claire a usmiala sa tým zvláštnym, ešte viac znepokojujúcim spôsobom.

Potom sa otočila naspäť a pridala.

* * *

Claire odbočila na ulicu, kde bývala Kathelyn a otočila sa ku Ryanovi.

"Ryan, potrebujem službičku." povedala Claire, a zabrzdila pred Kathelyninym domom.

"Ďakujem." povedala zatiaľ Kathelyn a chystala sa vystúpiť z auta.

"Akú láskavosť?" opýtal sa Ryan a zvedavo sa naklonil dopredu.

"Potrebujem hovoriť s Yrienne, hneď teraz." povedala.

"A povieš mi ako to mám zariadiť, keď má ten ochranný prívesok?" opýtal sa nechápavo, zatiaľ čo Kathelyn vystupovala z auta.

"Nemá." vyhlásila Claire a z vrecka nohavíc vytiahla ligotajúcu sa retiazku.

V tom momente Ryanovi zavibrovali zreničky a pohľad sa mu rozostril, keď sa jeho pozornosť sústredila inam. V tom istom momente zastala aj Kathelyn s rukou na dverách.

Po chvíli Ryan zažmurkal a s úsmevom sa pozrel na Claire.

"Za chvíľku bude schopná rozhovoru, je to však iba dočasné, musíš sa poponáhľať." Povedal a spokojne sa oprel na sedadle spolujazdca.

Claire vystúpila z auta a postavila sa ku Kathelyn, ktorá sa mierne zatackala a potom sa prekvapene obzrela okolo seba.

„Yrienne?“ naklonila sa dopredu odrazu neistá Claire.

Yrienne dvihla hlavu a pozorne sa zadívala na Claire. V tvári mala zmätený výraz a vyzeralo to, že ju nespoznáva.

„Yrienne, to som ja Claire.“ Skúsila to ešte raz.

V tom Yrienne prekvapene zažmurkala a potriasla hlavou.

„Claire,“ zvolala odrazu a objala ju „prepáč že som ťa nespoznala, ale 200 rokov v očistci s tebou urobí svoje. A vyzeráš inak, lepšie“ skonštatovala uznanlivo.

„To hej, ale teraz potrebujem, aby si počúvala, neviem presne, koľko času mám...“

„Necelé dve minúty!“ prerušil ju Ryan, ktorý zrejme sledoval vývoj situácie v Kathelyninej hlave.

„Aha, chápem, naše vedomia sa ešte nespojili, však.“ Odvetila Yrienne, ktorá očividne pochopila.

„Nie, počuj, už to nemôže trvať dlho, problém je v tom, že už teraz sa vás pokúsili zabiť. Budeme ťa aj naďalej strážiť, no potrebujem, aby si hneď ako sa spojíte, prišla na túto adresu,“ hovorila rýchlo Claire a podávala jej malú vizitku, „Budeme tam.“

„Dobre.“ Odvetila Yrienne a vložila kartičku do Kathelyninej kabelky.

„Claire!“ zvolala, keď sa Claire zberala na odchod.

„Áno?“ opýtala sa Claire a podišla naspäť ku nej.

„Dávaj si pozor, tento krát to bude väčšie, než si vieš predstaviť.“ Povedala Yrienne. Potom sa jej pohľad zakalil a zatackala sa.

„Je to tu, stráca kontrolu nad telom.“ Zvolal Ryan a vyskočil z auta aby Kathelyn podoprel.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa Vystrašené Kathelyn, keď dvihla pohľad od zeme.

„Zrejme si opäť omdlela,“ rýchlo to zahovorila Claire a tiež ju podprela, „Poď, radšej ťa odvedieme ku dverám.“

Kathelyn preglgla a prikývla. Trojica sa sťažka otočila smerom ku dverám a ťažkopádne pohla dopredu.

Keď došli ku dverám, Claire si napravila Kathelyninu ruku na pleci a druhou rukou opatrne zaklopala.

„Kathelyn!“ ozvalo sa prekvapené zvolanie, keď jej matka otvorila dvere.

„Čo sa stalo.“ Nasledovalo hneď po tom.

„Dobrý deň,“ ozvala sa Claire a usmiala sa na ňu, „som budúca spolužiačka vašej dcéry a bývam tu neďaleko. Kathelyn sme našli v bezvedomí na chodníku. Teraz už ale vyzerá lepšie.“

„Kathelyn, poď sem.“ Povedala jej mama a odstúpila od dverí, aby mohla prejsť dnu.

„Ďakujem,“ otočila sa na Claire a Ryana, „ako sa vlastne voláte?“

„Ja som Claire.“ Odvetila Claire so srdečným úsmevom.

„Ryan.“ Povedal jednoducho a pousmial sa.

„Ďakujem, ešte raz. Dovidenia.“ Povedala Kathelynina mama a zavrela dvere, keď sa Claire s Ryanom otočili na odchod.

Nasadli do auta a behom pár sekúnd boli preč.

„Prečo tak krátko?“ opýtala sa Claire Ryana, keď zastala na odbočke a kontrolovala, čo nejde žiadne auto.

„Je to zložitý proces, Yriennino vedomie je oveľa mohutnejšie ako Kathelynine, keby teraz násilím prevzala kontrolu nad telom tak Kathelyn zničí. Nič by z nej neostalo. To je možnosť, ktorú odmietla už dávno. A ja tu nie som od toho, aby som svojím zásahom zmenil jej rozhodnutie. Preto som to musel urobiť citlivo a len dočasne, aby sa celý proces zakončil úspešne.“ Odvetil stručne Ryan a hľadel do okna.

Na skle zabubnovali dažďové kvapky, ktoré však čoskoro prerástli do silnej búrky a keď vystupovali pri svojom bytíku, oblohu už pretínali prvé blesky.

* * *

„Čo budeme teraz robiť?“ opýtal sa Ryan keď Claire hodila kľúče od auta do misky na komode pri dverách do bytu.

„Čakať, už to nemôže trvať dlho! A strážiť dôkladnejšie. Skôr či neskôr si uvedomia čo sa stalo a pošlú niekoho mocnejšieho ako bola Kaira.“ Odvetila Claire a posadila sa do obývačky na gauč.

„Vlastne z toho, čo som sa dozvedel, keď som ti zariaďoval randez-vous s Yrienne by som tipol, že to potrvá ešte asi osem dní.“ Vyviedol ju z omylu Ryan a vytiahol si z chladničky plechovku piva.

„A to čo sa stalo dnes, sa už nesmie zopakovať.“ Odvetila ľadovým tńom Claire a strelila po ňom vyčítavým pohľadom, keď sa vyklonil spoza dverí.

„Ale no ták, neurobil som to predsa naschvál.“ Zatiahol a jeho slová doplnil syčiaci zvuk otvárajúcej sa plechovky.

„Zvuk týždňa!“ zvolal z predsiene Marco a jeho hlas mal pobavený podtón.

„Zvuk týždňa.“ Prisvedčil Ryan. Z dverí do kuchyne vyletela ďalšia plechovka piva, ktorú Marco bez problémov zachytil.

„Ako je na tom tvoj bok?“ opýtala sa odrazu Claire s nadvihnutým obočím.

„Je v poriadku.“ Povedal s úsmevom Marco a podvihnutím trička jej ukázal miesto kam ho Kaira uhryzla. Po rane nebolo ani stopy.

„Ako to?“ ostala Claire s prekvapene pootvorenými ústami.

„Pri každej premene sa naša telesná schránka úplne obnoví. Každé poškodenie alebo degenerácia tkaniva je okamžite opravené. Preto nestarneme a ani zabiť nás nie je také jednoduché.“ Objasnil jej to s úsmevom.

„Aha.“ Bolo jediné na čo sa Claire zmohla.

„Chceš aj ty?“ ozval sa z kuchyne Ryanov hlas a spoza dverí sa vystrčila ruka, ktorá zahrkala plechovkou piva.

„Prečo nie.“ odvetila Claire a plechovka vzápätí preletela vzduchom po elegantnej krivke a zavisla pred ňou vo vzduchu.

„Ďakujem.“ Odvetila a vzala si plechovku zo vzduchu.

A zatiaľ búrka zúriaca v meste naberala na intenzite.

* * *

Vietor čoraz viac zrýchľoval a dažďové kvapky sa pomaly menili na krúpy, pre to ročné obdobie veľmi neštandardné počasie.

Búrkový mrak sa ťahal do výšky niekoľkých kilometrov a pokrýval aj široké okolie mesta. A uprostred neho v bubline relatívneho pokoja sa vznášala nejasná postava tvorená len z vodnej pary, víriaceho snehu a vzduchu.

Nedalo sa rozoznať jej pohlavie, no vodná para sa rysovala do podoby povievajúcich dlhých vlasou a roztrhaného plášťa, ktorý halil celú postavu.

Len oči jej plápolali zlovestnou belasou farbou žiariaceho blesku.

Postava roztiahla ruky a ukázalo sa že nechty jej svietia presne rovnakou žiarou ako oči.

A hoci sa to zdalo nemožné, búrka nabrala ešte viac na sile, pričom pomedzi oblaky sa prešmykli prvé jasné blesky sprevádzané desivým hrmením.

Postava sa spokojne usmiala, aj keď sa to dalo len sotva rozoznať.

* * *

„Divné počasie na túto ročnú dobu.“ Poznamenala Claire, keď s Ryanom fajčila na balkóne a v klamlivom pokoji pred najväčším peklom sa na zem zniesli prvé snehové vločky.

„Kto bude strážiť dnes v noci?“ odignoroval jej poznámku Ryan a upieral pohľad na oblohu, po ktorej vírili zlovestné mračná.

„Ja, ty si predsa človek, potrebuješ spať. A Marco koniec koncov tiež.“ Odvetila a skúšala robiť cigaretou koliečka z dymu.

„Tak dobre.“ Odvetil a aj keď sa cítil previnilo, potešilo ho že si pospí.

„Vlastne asi vyrazím hneď teraz, nech som tam ešte než začne hustejšie snežiť.“ Skonštatovala a po poslednom nádychu zahasila cigaretu.

„Dobrú noc.“ Prehodila ešte ponad plece keď odchádzala z balkóna.

* * *

Ryan sa vo sne vznášal vysoko nad mestom, kam ho vytiahlo ohromné vedomie, ktoré sa tam nachádzalo tiež, niekde uprostred búrky.

Ryan stúpal vyššie a cítil, že sa čoraz viac blíži k onomu tajomnému vedomiu. A potom odrazu bol mimo zúriacej búrky. Visel v oku búrky, ktorá vírila všade okolo neho rovno oproti nejasnej postave.

A potom sa jeho vedomie otrelo o vedomie tej postavy a jeho sila ho ochromila. Naopak, postava vyzerala, že ju to len viac rozzúrilo a z belasých očí vyrazili blesky rovno oproti Ryanovi.

No ten krátky dotyk vedomí umožnil Ryanovi aj uvedomiť si, akej bytosti sa pozerá do očí. Prebudil sa.

* * *

„BLIZZARD!“ vydýchol keď sa posadil na posteli a po čele mu stekal studený pot. Zúrivosť a ľadová zloba toho tvora mu ešte stále rezonovala v hlave a mrazila vnútornosti.

Potom sa našťastie spamätal a vybehol zo spálne do obývačky, kde na gauči podriemkaval Marco.

„Marco vstávaj!“ zvolal a zatriasol ním.

„Čo sa deje.“ Zamrmlal Marco a pretrel si unavené oči.

„Blizzard!“ odvetil Ryan a vzhľadom na to že bol oblečený, začal hľadať svoje topánky a kabát.

„Čo?“ opýtal sa opäť Marco, no teraz už sedel a nechápavo pozeral na panikáriaceho Ryana.

„Oni poslali Blizzarda!“ zopakoval to Ryan ešte raz a zatiaľ sa snažil obuť si postojačky obidve topánky naraz.

To už bol v rauši aj Marco, vzhľadom na to, že pochopil o čom Ryan hovoril.

„Vie, kde je Kathelyn?“ zvolal Marco, zatiaľ čo sa prehrabával v regáli v obývačke, ktorý bol po otočení plný zbraní. Vytiahol odtiaľ éterický meč a pripútal si ho k opasku.

„Nie, ale je odhodlaný zničiť aj celé mesto, len aby sa uistil že ju zničil.“ Odvetil Ryan a horúčkovito prehľadával kapsy kabátu, aby našiel kľúče od rezervného tereňáku.

„Ideš?“ zvolal naňho Marco od otvorených dverí. Nakoniec ich Ryan našiel vo váze na obuvníku a vybehol von za Marcom.

Vonku už búrka útočila plnou silou a ulice boli pokryté minimálne dvadsať centimetrovou vrstvou snehu. Ryan prebehol cez cestu do verejných garáží, aby zistil, že vypadol prúd a brána sa nedá otvoriť.

„Tak teda inak.“ Zašomral si popod nos, a ukázal rukou na dvere, ktoré sa zatriasli, keď sa začali pod náporom Ryanovej mysle samy od seba dvíhať.

Keď si bol istý, že popod ne to auto prejde prestal a vbehol dnu. Marco zatiaľ podupával na mieste na opačnom strene ulice a snažil sa ubrániť pred hryzavým chladom.

* * *

A zatiaľ Claire postávala neďaleko Kathelyninho domu a začínala naberať presvedčenie, že na tej búrke niečo nie je v poriadku.

* * *

Blizzard sa vznášal nad mestom, ktoré bolo úplne ochromené padajúcim snehom a silným vetrom, ktorý vybíjal okná a spretrhal elektrické vedenia. Len jedna vec sa tam dole hýbala.

Terénne auto s vysokým podvozkom, ktoré bez väčších problémov prechádzalo trosky a bordel, ktorý sa váľal po uliciach.

A v tom aute blizzard ucítil vedomie toho človeka, ktorý ho objavil. Pomaly, lenivo sa pohol za ním aby ho sledoval. A celá búrka sa pohla s ním.

...Predchádzajúca časť Ďalšia časť...

Hviezdy

Hľadím každý večer hore,

na hviezdy.

V snáď pravdivom domnení,

že sú ako stopy.

Stopy čo Ježiš

na oblohe zanechal.

Keď ho prestalo baviť

kráčať po vode.

Aj ty si taká,

ako hviezda.

Krásna a žiarivá.

Azda zblúdilá.

Lebo tak,

ako človek medzi hviezdy,

ani hviezdy na zem nepatria.

Déjà vu

Prológ

Mali ste niekedy ten pocit? Pocit že tú situáciu ste už zažili, že ju poznáte, že presne viete čo sa stane ďalej. Hovorí sa tomu Deja Vu.

Niečo vám prezradím. Nie je to iba pocit. Nikdy nebol. A aj keď mi to možno nebudete veriť, čoraz viac ľudí už neprežíva len túto spomienku na dávnu víziu budúcnosti, ale dokáže budúcnosť predvídať zámerne a kontrolovane.

A nejde len o vízie budúcnosti. Dôkazom neustále prebiehajúcej evolúcie ľudského druhu sú mnohé ďalšie schopnosti.

Neveríte mi? Nechajte ma teda, nech vám rozpoviem príbeh. Môj príbeh.

Ďalšie časti

zatiaľ nie sú

Dračí anjel - koncept

Eh ľudia, toto je len nápad, preto komentujte tam dole, či sa vám to zdá hodné realizácie, prípedne či viac alebo menej ako možnosti z čláku posibilities, diki moc....

Dračí Anjel

Existujú dva svety, ten náš a duchovný svet, ktoré sú navzájom prepojené a navzájom sa ovplyvňujú. Kedysi dávno, počas veľkej vojny, kedy hrozil zánik obom svetom, sedem živelných drakov z duchovného sveta prekročilo hranicu a spojilo sa so siedmimi bojovníkmi. Tí teda získali schopnosť meniť sa na drakov ovládať živel, ktorý patril drakovi, ktorý sa s ním spojil a preniesť sa do duchovného sveta. Keď vojna skončila a zlo bolo bezpečne uzavreté v duchovnom svete, draci bojovníkov opustili a vrátili sa späť. Schopnosti však bojovníkom ostali a prenášali sa z generácie na generáciu. Dračia krv sa však časom "zriedila" ľudskou a potomkovia bojovníkou stratili schopnosť úplnej premeny na draka. Dokážu sa premeniť už len na akýsi medzistupeň, tj okrídleného človeka s chvostom. Po tisíc rokoch však prichádza bojovník, ktorý je schopný úplnej premeny a súčasne je potomkom všetkych siedmych rodov. A neprichádza do ružového sveta. Zlo po stáročia veznené v duchovnom svete sa oslobodilo a uniklo z neho. Vojna ktorá vlastne nikdy neskončila naberá opäť na intenzite. A je len na novom bojovníkovi, aby ju ukončil raz a navždy...

Čakám na vaše komentáre, netrpezlivo...

Vojna Bohov - 7. kapitola

Horúčava, ktorá ich zachvátila bola neskutočná, no plamene sa ich ako zázrakom nedotkli. V skutočnosti sa zastavili a krútili pol metra pred Ryanovou vystretou rukou. Z tej visel a belaso sa trblietal ochranný prívesok.

Kaira rozzúrene zvrieskla a vychrlila ďalšie plamene, ktoré sa začali pomaly okolo nich uzatvárať v bubline vražedného pekla.

Vtedy sa Kathelyn konečne uvoľnili hlasivky a prvé čo urobila. Začala kričať tak, že Ryanovi takmer praskli ušné bubienky.

To bolo impulzom, aby začal konečne niečo robiť. Zobral prívesok a zavesil ho Kathelyn okolo krku. Potom sa otočil smerom, kde predpokladal, že je Kaira a pripravil sa na to čo príde. Potom s výkrikom a hlbokým sústredením vypudil okolitý vzduch, ktorý v prudkom závane rozohnal plamene a oprel sa do Kairy silou menšieho hurikánu.

Jej krídla sa pod tým náporom nafúkli ako plachty a odhodilo ju o pár metrov ďalej. Potom sa vzduch z hučaním nasal naspäť do vákua, ktoré na malú chvíľu vzniklo okolo Ryana.

Ten sa vyčerpaný zrútil na zem zatiaľ čo Kathelyn stála na mieste neschopná pohybu. Kaira sa rýchlo pozbierala a otriasla sa, pričom divným skackavým pohybom podišla opäť bližšie.

Takmer v rovnakom okamihu sa konečne pozviechal aj ranený Marco a vbehol medzi Ryana a Kairu, ktorá sa opäť nadychovala na ďalší útok.

Marco zaujal útočný postoj a z plných pľúc zareval, až sa otriasli okná okolitých budov. Kaira sa zaškľabila, ak to jej už aj tak dosť rozškerené ústa vôbec mohli urobiť a vychrlila ďalší prúd plameňa, ktorý smeroval rovno na Marca. Takmer mu opálil hrivu, keď sa oheň nečakane stočil a smeroval nad ich hlavy, kde sa spojil do obrovskej ohnivej gule. Marco sa obzrel za seba, kde sa akurát mierne malátny Ryan dvíhal zo zeme s jednou rukou nasmerovanou k oblohe.

Pyrokinéza? Znela Marcova prekvapené myšlienka. Ryan len prikývol a mierne sa zatackal.

Kaira tiež prekvapene prestala chrliť oheň a zúrivo zaškriekala.

Potom Ryan zovrel ruku do päste a guľa plameňov vybuchla do strán, pričom vybila okná z rámov a opálila múry okolitých domov.

Z niektorej z okolitých uličiek sa ozvalo škrípanie pneumatík a zvuk akcelerujúceho motora.

Kathelyn sa krčila za ním a opatrne vykúkala ponad jeho plece.

Ryan si obzrel okolie bojiska a podišiel k rozvodnej skrini, ktorá sa krčila pri jednom dome. Vytrhol dvierka a vzápätí aj hrubý kábel privádzajúci elektrinu do domu.

Svetlá v dome zablikali a zhasli, pokiaľ niektoré prežili nerozbité.

Ruka, ktorou držal voľné kontakty mu zavibrovala od množstva energie, ktoré z kábla prúdilo. Vykríkol viac menej bolesťou, keď prúd energie preletel po jeho rukách a na druhom konci vytryskla v podobe jasného blesku, ktorý letel smerom ku Kaire. Tá zvreskla a v obrannom úskoku vychrlila prúd ohňa ktorý sa zrazil s bleskom uprostred.

Do toho sa na malé parkovisko vrútilo agresívne čierne auto a zastalo priamo v bode, kde sa tie dva prúdy stretali. Okolo auta sa utvorila obrovská bublina, ktorá tie dva prúdy oddelila. Postupne oba vyhasli a z auta sa vyrútila rozzúrená Claire.

Rýchlym pohľadom si urobila obraz o situácii a zabuchla dvere na aute.

Prirútila sa ku Kathelyn.

„Nastúp si do auta.“ Povedala keď k nej pristúpila. Kathelyn sa však pozerala niekam za ňu a nevyzerala že ju registrovala.

„Kathelyn!“ zvýšila hlas a chytila ju rukami za tvár. Stále žiadna reakcia.

„Yrienne!“ zvolala Claire, „Nastúp do auta, tam budeš v bezpečí.“

Pri tom mene sa Kathelyn strhla a pozrela jej do tváre.

„Odkiaľ poznáš to meno?“ prekvapene zahabkala.

„Toto budem potrebovať.“ Povedala a stiahla jej z krku prívesok, „Bež do auta.“ Zopakovala ešte raz, a teraz Kathelyn konečne poslúchla.

Claire sa otočila a až teraz zbadala plamene chrlené rozzúrenou Kairou, ktoré však narážali na neviditeľnú bariéru.

Podišla, k Marcovi, ktorý sa už ledva držal na nohách. Uhryznutie, ktoré mu Kaira uštedrila totiž silno krvácalo.

„Si ranený, choď sa schovať.“ Povedala, a položila mu ruku na chrbát.

Marco dunivo zapriadol a stiahol sa k autu kde sa s bolestivým vrčaním premenil naspäť na človeka.

„Aj ty!“ zvolala na Ryana, ktorí sa už triasol od vyčerpania, ako udržoval bariéru voči plameňom.

„Si si istá?“ opýtal sa a hlas sa mu chvel od námahy.

Claire prikývla a otočila sa ku Kaire. Potom bariéra zmizla a plamene vystrelili smerom ku Claire. Narazili na bublinu tvorenú príveskom a uzavreli sa okolo nej. Vtom sa ale bublina začala pohybovať dopredu, až zastala priamo pred Kairou.

Kaira prekvapená prestala chrliť oheň.

„Toto ti tento krát nepomôže, Kaira.“ Povedala Claire a päsťou jej vrazila do čelusťe. Tá jej vzápätí ostala zlomená visieť len na jednom kĺbe.

To ju vytočilo do nepríčetnosti. Mávla krídlami a vzniesla sa nad Claire, pričom ju šľahla chvostom do hrude a odhodila dozadu.

Claire pristála v skupinke kontajnerov, ktoré ten náraz nevydržali a v kakofónii praskavých zvukov sa rozpadli.

Vzápätí Claire stála na nohách a cerila ostré zuby na kreatúru poletujúcu nad ňou, snažiacu sa napraviť si sánku.

„Vieš že mi tvoj ocinko prikázal zabiť ťa ak budeš robiť problémy?“ zaškriekala Kaira a venovala Claire posmešný úškľabok.

„Tak čo tam poletuješ, poď sem dole splniť jeho príkaz!“ zrevala Claire a vyskočila hore v snahe chytiť ju a stiahnuť dole.

Kaira to však očakávala a jediným mávnutím krídlami sa dostala mimo jej dosah. Potom vychrlila plameň priamo na Claire, čím ju odhodila na zem.

Dopadla s tupým žuchnutím a zaborila sa pár centimetrov do zeme. Kaira sa so škrekom vrhla na ňu. Chytila ju rukami za blúzu na prsiach a odhodila do steny najbližšieho domu.

Stena pri náraze s tichým puknutím praskla a na zem sa zosypala trocha betónového prášku.

Claire si odpľula a s rukami zaťatými v päsť vyrazila oproti Kaire.

Tá sa prikrčila na mieste a podráždene mávala chvostom zo strany na stranu. Vyplazila rozoklaný jazyk a výhražne ním zakmitala.

Potom vyrazila dopredu, pomáhajúc si krídlami v naberaní rýchlosti. Claire sa jej rozbehla oproti a keď sa už temer zrazili, vyskočila a vo vzduchu urobila salto, pričom zachytila Kairin povievajúci chvost.

Claire doskočila na zem a upevnila svoju pozíciu tým, že sa prikrčila. Potom prudko šklbla chvostom a Kaira už len stačila vypúliť oči, keď ju odrazu stiahlo dozadu.

Claire si ju prehodila ponad hlavu a prudkým trhnutím ju tresla o zem.

„Nejako sa ti nedarí!“ zatiahla posmešne, keď sa dobitá Kaira zviechala zo zeme.

„Ty máš čo hovoriť.“ Zachripela a odpľula si.

„Vstávaj.“ Provokovala ju Claire s flegmatickým úškrnom na perách.

Kaira, sa podvihla na rukách a potom nečakane vyrazila dopredu a rozďavenou papuľou mierila Claire na krk. Tá sa inštinktívne hodila dozadu a rukami jej zachytila sánku a čelusť a začala jej ich tlačiť od seba.

Potom ich však Kaira stisla takou silou, že Claire ledva stihla vytiahnuť prsty z hryzúcej pasce.

Potom sa šikovne prekrútila popod Kairine ruky a odrazu stála za ňou. Chytila jej jedno krídlo a prudkým trhnutím ruky jej ho zlomila.

Kaira zvrieskla od bolesti a snažila sa z Clairinho zovretia vykrútiť, no ona jej už visela na chrbte, mimo dosahu rúk.

Len tak mimochodom jej zlomila aj druhé krídlo. Kairin krik sa ešte zosilnil a kolená sa jej podlomili.

Keď už kľačala na zemi, od bolesti neschopná pohybu, Claire sa k nej odzadu zohla a pery si priložila k jej uchu.

„Vždy si bola neschopná, nechápem prečo ťa môj otec zamestnal.“ Zašepkala a oblapila jej hlavu rukami.

Potom už len trhla rukami na bok a Kairine telo ochablo. Keď ju pustila, zrútila sa na zem a hlava na zlomenom krku visela ako na špagátiku.

Claire sa zodvihla a chrbtom ruky si utrela pramienok čiernej tekutiny, ktorá jej vytiekla z kútika úst. Kairine telo vtom samo od seba vzbĺklo a behom pár sekúnd zhorelo na popol. Claire sa prekvapene obzrela. Ryan stál pri jej aute a opieral sa o otvorené dvere.

„Ty hromotĺk, niekto po tebe predsa musí upratať.“ Zvolal s úškrnom a pokynul jej aby si nasadla.

„Zvládneš to všetko?“ opýtala sa a obzeala si okolitú spúšť.

„Bez problémou, čím rýchlejšie si nasadneš, tým rýchlejšie stadeto odídeme a tým rýchlejšie to tu budem môcť vyhodiť do vzduchu.“ Odvetil netrpezlivo a veľavravne ukázal na sedadlo vodiča, ktoré bolo stále prázdne.

„Nie sú tu nijakí ľudia?“ opýtala sa ešte pre istotu.

„Je to prázdne, dvakrát som to skontroloval.“ Ubezpečil ju.

„Tak poďme.“ Súhlasila a nasadla do auta. Ryan ju rýchlo nasledoval. Vyrazili a keď obišli pár domov, spoza nich sa ozval malý decentný výbuch, ktorý ale stačil na to, aby zničil všetky stopy, ktoré tam zanechali.

...Predchádzajúca kapitola Ďalšia kapitola...

Vojna Bohov - 6. kapitola

Moje splašené pobehovanie prerušil zvonček pri dverách.

„Kto je tam?“ Zvolala som cez dvere.

„To som ja.“ Ozval sa z druhej strany Filipov hlas. Bez okolkov som mu otvorila a rovno medzi dverami som mu skočila do náručia.

„Ahoj,“ povedal jednoducho a venoval mi srdečný úsmev.

„Ahoj,“ usmiala som sa naňho.

„Sme sami?“ Opýtal sa ma a veľavravne nadvihol obočie.

„Tak, ako sa len dá.“ Zamrmlala som a zvodne sa usmiala. Podišiel ku mne a rukami mi oblapil boky.

„Milujem ťa.“ Povedala som, natiahla som sa a vtisla mu na pery vášnivý bozk.

„To sú vzácne slová.“ Skonštatoval a pritiahol si ma.

„Dobre si vyberám tých, ktorým ich venujem.“ Povedala som a vykrútila sa mu.

„Poď,“ dodala som a začala som ho za ruku ťahať hore schodmi. O chvíľu ma už opieral o zárubňu dverí do mojej izby a vášnivo ma bozkával. Pomaly som mu rukami prešla po hrudi až ku krku a začala som mu rozopínať gombíky na košeli.

„Aj ja ťa milujem,“ zašepkal a bozkával ma na moju rozpálenú šiju. Pomaly som mu zvliekla teraz už úplne rozopnutú košeľu a rukami hladila jeho, mne už dôverné známy svalnatý chrbát. Keď ma chytil za lem trička a začal ho poťahovať smerom hore, ani som neprotestovala, vlastne som mu ešte pomáhala. S vypätím takmer všetkých síl som sa odtlačila od zárubne a zhodila ho na posteľ. Chvíľu som pohľadom pohládzala jeho telo a zhlboka som dýchala. Vzápätí som sa na neho vrhla.

* * *

Cez okno prenikalo iba slabé svetlo pouličnej lampy, keď sa Filip prebudil. Pár opatrnými pohybmi zložil Kathelyn prívesok a schoval si ho do vrecka nohavíc. Potom ju jemne pohladil po líci a zašepkal jej do ucha: „Miláčik.“

Kathelyn sa zamrvila a rozospato otvorila oči.

„Čo je?“ Zamrmlala.

„Idem ja,“ zašepkal a pohrával sa jej s vlasmi.

„Pá,“ zamrnčala a natiahla sa po bozk na rozlúčku. Filip jej ho ochotne venoval a začal horúčkovito zbierať svoje veci. Potichu vykĺzol z jej izby a zišiel dole do obývačky. Tam sa rýchlo obliekol a vyšiel von z domu. Vonku už bola tá správna polnočná zima a tak si obliekol mikinu, ktorú si predtým doniesol v rukách. Ruky si schoval do vreciek a pridal do kroku. V jeden moment strčil ruku do vrecka na nohaviciach a prívesok zahodil do bočnej uličky, okolo ktorej práve išiel. So spokojným úsmevom odkráčal do hmly.

O chvíľu na to čo sa stratil v hmle sa v uličke objavila postava. Podišla takmer až k okraju a po niečo sa zohla. V tme sa niečo belaso zalesklo a postava odkráčala naspäť tam, odkiaľ prišla.

* * *

„Hádaj čo.“ Zvolala Claire a buchla rukou po stole, pričom naň položila belasý prívesok na striebornej retiazke.

„Je to, to čo myslím?“ opýtal sa Ryan a lepšie sa mu prizrel.

„Je to ochranný prívesok, ktorý sme podstrčili Kathelyn.“ Ozval sa Marco, ktorý stál v kúte a popíjal kávu, aby ostal v strehu.

„Filip jej ho vzal a zahodil. Musel vedieť, čo to je.“ Skonštatovala Claire a začala si žmoliť spodnú peru medzi palcom a ukazovákom ľavej ruky.

„Ako ho k nej dostaneme naspäť?“ opýtal sa Ryan.

„Jednoducho, ty za ňou pôjdeš, zhypnotizuješ ju aby si myslela že ho stratila a náhodou našla v kabelke alebo niečo také. Problém vyriešený.“ Odvetil Marco a po výdatnom zívnutí dopil zvyšnú kávu na jeden dúšok.

„Ale až zajtra, potrebujem sa vyspať.“ Skonštatoval Ryan a s želaním dobrej noci sa odobral do spálne.

„Ako si na tom?“ opýtala sa Claire Marca.

„Ujde, síce by som tiež potreboval trochu spánku, ale nie je to nič načo by som nebol zvyknutý.“ odvetil a začal umývať šálku od kávy.

„Zajtra, ja idem hliadkovať ku Kathelyninmu domu, keby niečo volám, tak dúfam že nezaspíš.“ Vystríhala ho keď si zbierala veci a chystala sa na odchod.

„Dávaj si pozor.“ Zavolal za ňou a odložil pohár na sušiak.

* * *

Claire sa oprela o dažďom zmáčanú stenu a ruky si založila na prsiach. Pohľad upierala do vrchných okien domu, ktorý stál rovno oproti uličke v ktorej bola. Kathelyninho domu. Siahla do vrecka krátkej koženej bundy a vytiahla cigarety.

Bola netrpezlivá. Zásoby krvi sa jej pomaly stenčovali a musela nimi šetriť. To ale znamenalo ísť loviť. Povzdychla si. Pôjde až ráno, keď ju v hliadke vystrieda Ryan aby zrealizoval to, na čom sa dohodli.

Pripálila si a zašla hlbšie do uličky. Stále si však udržiaval výhľad na dom. Rukou mimovoľne zašla do vrecka pričom v ňom nahmatala retiazku. Vytiahla ju von a aj napriek takmer úplnej tme v ňom spoznala ochranu proti psychokinéze. Po krátkom zaváhaní si ho nasadila a prívesok schovala do výstrihu blúzy.

Pri tom všetkom ani na moment nespustila svoju pozornosť z domu. Zhlboka si potiahla z cigarety a uprela pohľad na kvetované závesy ktoré sa črtali za jedným z okien.

Toto bude dlhá noc, pomyslela si a vykročila na hlavnú ulicu. Vyhliadla si dvor v ktorom nebol žiaden strážny pes ani len spiaci.

Nie, pes jej nemohol nič urobiť, no mohol na jej prítomnosť upozorniť okolie, nech už sa v ňom nachádzal ktokoľvek.

Elegantne preskočila plot a potichu došlapujúc obyšla dom, hľadajúc ideálne mesto. Vzápäti sa jediným ladným skokom vyšvihla na strechu domu a nehlučne dosadla na jej hrebeň. S mačacou rovnováhou po ňom prešla až na koniec strechy, odkiaľ rovnako ladným spôsobom preskočila na strechu Kathelyninho domu.

Tam sa usadila a opäť si potiahla z cigarety s tým, že svoju pozornosť teraz sústredila na okolie domu. Až na psa funiaceho v búde na záhrade bolo okolie tiché a pokojné. Tak pokojné až to bolo divné.

Zahasila ohorok na leme komína a zahodila ho do tmy. Do noci sa ozvalo cvrlikanie cvrčkov a Clairine hodinky odpípali jednu hodinu ráno. Toto bude skutočne dlhá noc, skonštatovala, pričom sa oprela o komín a zavrela oči. Okolie však aj naďalej pozorovala svojim sluchom.

* * *

„Claire!“ bol to len šepot a veľmi vzdialený, no ona ho počula dokonale zreteľne. A spoznala v ňom Ryanov hlas.

Otvorila oči a podľa farby oblohy skonštatovala, že je krátko pred svitaním.

„Poď dole, niekto by ťa tam mohol zbadať.“ Dodal a tentoraz ho už aj videla. Stál v bočnej uličke, tam kde ona predtým. Zoskočila zo strechy Kathelyninho domu do vedľajšej záhrady a prešvihla sa cez ich pestovaný živý plot na ulicu.

Relatívne pomalým krokom prešla na jej druhú stranu a vošla k Ryanovi do uličky.

„Aká bola noc?“ opýtal sa jej, keď k nemu podišla.

„Pokojná, tak, až sa mi to nezdá. Dávaj si pozor. Ja musím ísť na lov, takže nebudem po ruke.“ Varovala ho pre istotu, keby náhodou zabudol.

„Neboj sa, všetko pôjde ako po masle.“ Odvetil samoľúbo a vystrčil hrudník.

„Už len preto že si to ty budem pokojnejšia.“ Vyhlásila ironicky a zberala sa na odchod.

„Lovu zdar!“ zavolal ešte za ňou Ryan. Potom sa otočil k domu a pustil sa do práce.

Claire medzičasom prešla cez niekoľko bočných uličiek ku verejnému parkovisku, kde na ňu čakalo jej ferrari fiorano.

Nasadla doň a bola vďačná, že v túto skorú rannú hodinu tu nebol nikto okrem smetiarov. Nikto, kto by sa mohol o ňu zaujímať. Odložila si veci do priehradky a vyrazila. Po desiatich minútach už bola pätnásť kilometrov od mesta a smerovala do zalesnenej oblasti.

* * *

Zvonenie telefónu rezonovalo v uzavretom priestore odparkovaného auta. Ten, komu bol hovor určený bol však ďaleko, uprostred lesa. Po chvíli zvonenie stíchlo, tak ako už zopárkrát predtým.

Ryan si potichu zanadával, keď mu mobil oznámil že na hovor neprišla žiadna odpoveď.

„Kde si Claire?“ zamumlal si popod nos a bezradne sa otáčal uprostred davu, „Kde si keď ťa potrebujeme asi najviac doteraz.“

Kathelyn stratil asi pred pol hodinou a teraz sa snažil, zatiaľ neúspešne, ju vypátrať. Predral sa von z davu a posadil sa na prvú lavičku, ktorú zbadal.

Potom zavrel oči a sústredil sa na bezprostrednú minulosť v spomienkach okoloidúcich ľudí. Bola to slabá náhrada, ale Kathelyn priamo stopovať nemohol, ona ako animátor bola voči psychokinéze imúnna. A niekto ju predsa musel vidieť.

„Máš ju?“ ozval sa mu v mysli jasný Marcov hlas.

„Nie nemám, a keď nebudeš rozptyľovať mňa ani seba, pôjde nám to lepšie.“ Odoslal mu podráždenú myšlienku Ryan a opäť sa ponoril do myslí ľudí okolo seba, zatiaľ čo Marco sa o pár ulíc ďalej pokúša o niečo obdobné.

Marco k nemu ešte vyslal obraz ironického úškrnu a potom sa odmlčal.

Vtom Ryan niečo zachytil. No myšlienka sa pomaly vytrácala, ako sa človek dostával mimo Ryanovho dosahu. Vstal a tak rýchlo ako sa len dalo sa začal predierať davom, pričom sa pokúšal získať z tej unikajúcej mysle čo najviac.

Keď konečne získal ucelený obraz, div že od úľavy nevykríkol.

„Niečo mám!“ vyslal myšlienku Marcovi a potom mu ,odfaxoval´ čo zistil.

„Stretneme sa po ceste.“ Znela tichá odpoveď a potom už len cítil, ako sa Marco rozbehol na miesto, ktoré Ryan videl v myšlienke.

Keď tam Ryan dobehol, v uličke nebol nikto, okrem psa ňuchajúceho uprostred. Iba myšlienky prezrádzali kto je to v skutočnosti.

„Dobrý psíček, hľadaj...“ vyslal k nemu žartovnú myšlienku Ryan.

„To si nechaj pre iných blcháčov.“ Znela popudená odpoveď sprevádzaná Marcovým vrčaním.

„Tadeto!“ vyhlásil, keď konečne identifikoval správnu stopu a vyrazili.

* * *

„Čo sa deje, mám tu od teba vyše štyroch neprijatých hovorov!“ zrúkla Claire do telefónu ako náhle to Ryan zdvihol, zatiaľ čo sa zručne otáčala na poľnej ceste.

„Stratil som Kathelyn, len nekrič, už ju takmer máme, Marco zachytil jej stopu.“ Vysypal zo seba rýchlo, keď počul že sa Claire zhlboka nadychuje.

„A?“ opýtala sa jednoducho a nadbytočný vzduch vypustila nosom.

„Inak nič.“ Odvetil celý rád, že sa nekonal veľký výstup.

Claire sa akurát chystala položiť, keď...

„Počkaj!“ zvolal odrazu Ryan a tón jeho hlasu sa radikálne zmenil.

„Čo je?“ opýtala sa znepokojená Claire a rútila sa po poľnej ceste rýchlosťou hroziacou odtrhnutím kolesa na ktoromkoľvek výmole.

„Je tu, tá čiernovláska... Kaira.“ Povedal akoby si tým nebol istý.

„Ako to vieš?“ Opýtala sa prekvapene.

„Zachytil som ju v cudzých myšlienkach, je niekde tu blízko, a zrejme ide po Kathelyn.“ Vydýchol znepokojene.

„Tak na čo čakáš, nájdi ju!“ zrúkla Claire do telefónu až Ryana trhlo, „Nie som ďaleko od mesta, o päť minút sa k vám pridám.“

„Nie som si istý či máme päť minút.“ Odvetil odrazu Ryan, keď zachytil Kairine myšlienky. A v nich videla Kathelyn, takmer rovno pred sebou.

„Už ju takmer má!“ zvolal a jedným pohybom zložil mobil a schoval ho do vrecka.

Claire spokojná že konečne dorazila na asfaltku ešte pridala, rozhodnutá zlomiť dvestovku.

Marco zabočil do prázdnej bočnej uličky s malým osobným parkoviskom. Takmer prázdnej, uprostred parkoviska stáli oproti sebe Kaira a Kathelyn. V behu sa premenil zo psa na meter a pol vysokého leva, pričom vbehol medzi ne a začal Kathelyn odtláčať vlastným telom preč od Kairy.

Kathelyn sa od ľaku krik zasekol v hrdle. To čo nasledovalo jej veľmi nepomohlo ho znova nájsť.

Kaira odskočila do zadu a zaškriekala, pri čom sa jej pokožka zavlnila a odhalila jej pravú podobu.

Spustila sa na všetky štyri a zaborila pazúry do zeme. Je zvráskavená holá hlava sa naklonila nabok a chvostom ukončeným bodcom švihla tesne nad zemou. Ďalšie uši trhajúce zaškriekanie sprevádzalo rozprestretie šupinatých krídel.

Marco zareval a s miernym rozbehom skočil na Kairu. Tá to však očakávala a rýchlo sa mu uhla, pričom mu zuby zaborila do boku a prudkým trhnutím hlavy ho odhodila na bok.

Potom sa s tichým zasičaním obrátila na späť ku Kathelyn. Ryan k nej dobehol práve v momente, keď na nich Kaira vychrlila prúd ohňa.

...Predchádzajúca kapitola Ďalšia kapitola...

Vojna Bohov - 5. kapitola

„Nejaké pokroky?“ ozval sa hlas z tieňa. Mužovu prítomnosť prezrádzal len pohár tmavočervenej tekutiny a oblak cigarového dymu ktorý sa v prítmí kúdolil okolo malého červeného svetielka.

„Môj informátor mi dnes oznámil pár zaujímavých skutočností, nepotrvá to dlho a Žiara bude naša. Keď ju zabijeme, potrvá ďalších 200 rokov kým bude môcť vstúpiť na Zem.“ Odvetila mladá čiernovláska a preložila si nohu cez nohu.

„Škoda že neexistuje spôsob ako tento problém vyriešiť tento problém raz a navždy.“ Povzdychol si muž a z tieňa sa vynorila ruka, ktorá zahasila ohorok cigary.

„S tým ale ja bohužiaľ nemôžem nič urobiť.“ Odvetila žena a natiahla sa k pohári s mojitom, ktorý stál na stole.

„S tým nemôže urobiť nikto nič. Animátori sú veční a nedokážu sa zabiť ani navzájom.“ Ozval sa hlas z tieňa a po krátkom záblesku plameňa sa malé červené svetielko objavilo znovu.

Žena si uhladila krátku minisukňu a z malej kabelky vytiahla cigarety.

„Chcel ste ešte niečo?“ opýtala sa s prvým výdychom dymu.

„To bolo všetko, takto o týždeň podáš ďalšie hlásenie.“ Odvetil muž a načiahol sa po pohári, s tmavou tekutinou.

„Bolo mi potešením.“ Odvetila žena a postavila sa. Z kresla zobrala dlhý čierny kabát po kolená a obliekla si ho. Na podlahe zaklopkali podpätky keď odchádzala.

Muž odložil pohár na stôl a znechutene zamľaskal.

„Deborah!“ zvolal a vykročil z tieňa. V slabom svetle miestnosti sa zaleskli špicaté zuby.

„Áno pane?“ do miestnosti vošla malá nervózna žena.

„Chcem niečo čerstvejšie.“ Odvetil a pokynul rukou na prázdny pohár.

„Hneď to bude.“ Odvetila žena a rýchlo vyšla z miestnosti.

Muž podišiel k jednej zo stien a stlačil ovládač vstavaný do steny. Zo slabým hučaním sa časť steny odsunula a odhalila okno, ktoré ukázalo panorámu mesta plného mrakodrapov. O dvanásť poschodí nižšie nastupovala do čierneho ferrari california mladá čiernovlasá žena v dlhom kabáte.

Mužovi sa po tvári roztiahol spokojný úsmev, keď Deborah do miestnosti doviedla mladé dievča s neprítomným výrazom v tvári.

„Nech sa páči pane.“ Povedala a rýchlo opustila miestnosť. Nikdy netúžila vidieť to čo malo nasledovať.

Zhypnotizované dievča ani nemuklo, keď k nej muž pristúpil.

* * *

„Haló. Kto je tam?“ ohlásil sa Filip do telefónu.

„To som ja Kaira, stretneme sa?“ odvetila do telefónu, zatiaľ čo šikovne šoférovala jednou rukou.

„Kedy a kde?“ odvetil už trochu potichšie.

„O hodinu v Caffe di Joy. Čo ty na to?“ odvetila a s prehľadom prešla križovatku na červenú. ŠPZ-tku mala aj tak falošnú.

„Dobre, budem ťa čakať.“ Odvetil a zložil. Aj napriek tomu že mala rada svetské pôžitky, ich vzťah bol čisto pracovný. Vyšla na diaľnicu plne si vedomá že poruší pár maximáliek aby to stihla.

* * *

Ticho v miestnosti prerušilo zvonenie Clairinho mobilu.

„To je Ryan.“ Oznámila Marcovi, ktorý to aj tak odignoroval a ďalej usilovne drtil Wolfensteina.

„Čo je?“ ohlásila sa do telefónu a nad Marcovou ignoráciou len prevrátila oči.

„Jej frajer sa práve stretol s démonom, príď sa na to pozrieť.“ Odvetil stručne.

„Hneď budem tam.“ Odvetila a chystala sa položiť.

„Hneď znamená kedy?“ opýtal sa.

„Skôr než stihneš odložiť telefón.“ Odvetila a zložila.

V tom momente už bola preč a Marcovi len nadvihol kútiky pobavený úsmev.

* * *

Ryan chvíľu nechápavo pozeral na obrazovku telefónu. Hneď na to ho prekvapilo zaťukanie na sklo auta.

„Nepreháňala si.“ Skonštatoval, keď Claire otváral dvere.

„Mal si chvíľu ten pocit?“ opýtala sa ho, keď nasadala k nemu dovnútra.

„Mal.“ Prisvedčil s úsmevom.

„Čo tu teda máme?“ opýtala sa ho.

„Dokopy nič, podnik nemá bezpečnostnú kameru, takže môžeme maximálne nakúkať cez okno, čo nie je veľmi praktické.“ Odvetil a namosúrene sa zavŕtal hlbšie do sedadla.

„Idem dnu.“ Vyhlásila odrazu Claire a chystala sa otvoriť dvere, keď ju chytil za ruku.

„Nemôžeš ísť dnu, všimli by si ťa. Teda minimálne ona.“ Namietal keď sa naňho prekvapene pozrela.

„Vzhľadom na to že ich budem bezchybne počuť aj cez celú miestnosť by mi nemalo robiť problém ostať nespozorovaná. A aj keď to nerada hovorím, mať po ruke tvoju psychokinézu by tiež nebolo od veci.“ Odvetila horlivo.

„No... hej má to logiku.“ Priznal nakoniec a neochotne vystúpil z auta.

„Ideš?“ opýtal sa Claire keď otvoril dvere na jej strane, lebo nevystupovala.

„Samozrejme, len som čakala kým gentleman otvorí dvere dáme.“ Odvetila so sarkastickým úsmevom a vystúpila.

„Nie si nejaká náročná?“ Odvetil s dobrosrdečným smiechom. Ten trval len dovtedy kým ho neštuchla pod rebrá. Vtedy mal problém udržať vzpriamenú polohu.

„Au, to bolelo.“ Vyčítal jej keď ju dobehol.

„Prepáč, to bolo samozrejme naschvál.“ Povedala ironicky a bez slova pokračovala ďalej.

Vošla do kaviarne s Ryanom v pätách a zamierila rovno k rohovému stolu pre dvoch.

„Vážne, to si nemusela!“ povedal, keď si sadol naproti nej a šúchal si bok.

„Tak prepáč, ako ospravedlnenie, dneska platím ja.“ Navrhla a oslňujúco sa usmiala na okoloidúcu čašníčku.

„Želáte si?“ opýtala sa keď pristúpila k nim.

„Ja si dám jedno Caffe Late. A ty?“ otočila sa na Ryana.

„Jedno veľké Presso, ďakujem.“ Dodal a otočil sa naspäť na Claire.

„Sleduješ ich myšlienky?“ opýtala sa ho, keď čašníčka odišla.

„Teraz už hej.“ Odvetil s previnilým úsmevom. Vzápätí mu však aj ten zmizol z tváre.

„Spoznala ťa.“ Vydýchol, „Keď si vošla.“

„Potrebujem vidieť jej tvár.“ Vyhlásila Claire a chcela sa postaviť.

„Tak si daj dole ten prívesok.“ Zadržal ju Ryan.

„Ako si vedel?“ prekvapene otvorila ústa a ruka jej vyletela ku krku.

„Ochranu voči vlastnej schopnosti hádam spoznám. Daj ho dole.“ Odvetil.

„Tak fajn.“ Zamrmlala a zložila si retiazku. Takmer vzápätí sa jej v mysli vynorila tvár mladej čiernovlasej ženy, sediacej v kaviarni.

„Čo to je?“ opýtala sa prekvapene, keď spoznala kaviareň v ktorej práve sedeli.

„To je priama linka na Filipove myšlienky. Máš možnosť vidieť to, čo práve teraz vidí, počuje a cíti on.“ Odvetil so samoľúbym úsmevom Ryan „Ten najvyspelejší spôsob špionáže aký existuje, nič pred ním neschováš.“

Claire iba prikývla a ponorila sa do Filipových myšlienok, ktoré jej Ryan v reálnom čase sprostredkovával.

* * *

„Niekto nás sleduje.“ Vyhlásila Kaira a odpila si zo svojej Viedenskej kávy.

„Kto?“ vystrašene sa ošil Filip a začal sa obzerať okolo seba.

„Neobzeraj sa, aj tak ju odtiaľto nevidno.“ Odsekla mu a vytiahla z kabelky mobil.

„Tak čo potom urobíme?“ opýtal sa Filip, ale naďalej sa nervózne mrvil.

„Neurobíme nič, len mi povedz čo si zistil.“ Povedala Kaira netrpezlivo.

„Ten prívesok dostala od kamarátky na narodeniny, vraj ho kúpila v starožitníctve. Nepamätá si v ktorom.“ Odvetil a usrkol si z horúcej čokolády, ktorá pred ním stála.

„Čiže ho podstrčili.“ Zamrmlala zamračila sa.

„Čo je vlastne s tým príveskom?“ opýtal sa a utrel si čokoládové fúzy do obrúska.

„Kým ho nosí, má ochranu. Síce len priemernú, ale na mňa stačí.“ Odvetila a urovnala si pokrčenú minisukňu.

„Povedz mi čo mám urobiť.“ Odvetil Filip a naklonil sa k nej.

„Nejako zariaď, aby ho stratila.“ Odsekla Kaira a dopila posledné zvyšky svojej kávy.

„Jasné, budem sa snažiť.“ Odvetil a vytiahol peňaženku.

„Nie, ty sa nebudeš snažiť, ty to urobíš, pokiaľ teda chceš aby naša dohoda aj naďalej platila.“ Nadhodila konverzačným tónom Kaira a vstala.

„Neboj sa, budeš mať výsledky.“ Odvetil, ale zvážnel.

„To dúfam, ešte sa ti ozvem.“ Skonštatovala a na stôl položila peniaze.

„Nenúť ma ublížiť ti.“ Dodala a vtisla Filipovi bozk na líce.

Filip sa letmo dotkol líca a sledoval ju ako odchádza. Mal z nej zmiešané pocity. Vedel, že ho potrebuje, no rovnako si bol istý tým, že keby pre ňu prestal byť užitočný, bez mihnutia oka by ho zabila a nahradila.

„Prepáčte, zaplatím.“ Zvolal na okoloidúcu čašníčku.

* * *

Spojenie sa prerušilo.

Odrazu Claire opäť hľadela do Ryanovej usmiatej tváre.

„To je všetko?“ opýtala sa.

„Neviem čo viac by si ešte chcela vidieť. Spoznala si ju?“ kontroval jej otázkou.

Letmo prikývla, „volá sa Kaira, a pracuje pre... pre niekoho koho už istý čas poznám.“ Odvetila a pohľad uprela do okna vedúceho na ulicu.

„Píš si.“ Povedala odrazu a začala diktovať nejaké čísla a písmená.

„Čo to je?“ opýtal sa prekvapený Ryan a len tak-tak stihol vytiahnuť svoj telefón.

Claire dodiktovala a otočila sa k nemu: „Máš to?“

„Hej, ale čo je to?“ stále nechápal Ryan.

„Jej ŠPZ, predpokladám že falošná, ale istota je guľomet.“ Odvetila a odpila si z kávy, ktorú zrejme doniesla čašníčka, kým jej Ryan sprostredkovával Filipove myšlienky.

* * *

Muž stál pri okne a prechádzal očami po meste ktoré bolo v stave čulého ruchu. Tí všetci ľudia tam dole žijú bez toho aby vedeli kto všetko žije medzi nimi, tobôž aby vedeli čo prichádza, pomyslel si, hlupáci.

Jeho myšlienky prerušilo zazvonenie telefónu položeného na stole.

„Áno?“ ohlásil sa jednoducho do telefónu. Toto číslo nebolo zrovna verejným tajomstvom.

„Kaira.“ Ozvala sa odpoveď „Máme menší problém.“

„Dúfam, že je vážne malý.“ Odvetil. V jeho hlase nebolo ani stopy po znepokojení. Keď veci nevychádzali ako mali, znepokojení boli druhí.

„Vložila sa do toho tvoja dcéra.“ Odvetila Kaira.

„Claire? To je skutočne malý problém.“ Odvetil jednoducho.

„Čo s ňou mám urobiť v prípade konfrontácie?“ opýtala sa.

„Čo očakávaš že ti poviem? Odstráň ju keď to bude nevyhnutné.“ Odvetil bez náznaku emócie v hlase.

„Ako povieš.“ povedala.

„Áno, presne ako poviem“ zamrmlal.

„Tak teda o týždeň.“ Dodala a zložila.

Muž položil mobil naspäť na stôl a odpil si z pohára ktorý tam stál. Z popolníka zobral čmudiacu cigaru a podišiel naspäť ku oknu. Neprešlo ani desať minút a jeho tiché rozjímanie opäť prerušilo zvonenie telefónu.

„To som ja.“ Ozvalo sa z telefónu ešte než sa stihol sám ohlásiť.

„Claire.“ Skonštatoval sucho.

„Nie si prekvapený že volám po takom čase?“ odvetila.

„Pravdu povediac ani nie.“ povedal a pôžitkársky si potiahol z cigary.

...Predchádzajúca kapitola Ďalšia kapitola...

Vojna Bohov - 4. kapitola

„Šoférovať budem ja!“ nekompromisne vyhlásila, keď ho tackajúceho sa viedla k svojmu autu.

„Prečo?“ skomolene sa opýtal a skoro pritom spadol, keď sa prestal sústrediť na chôdzu.

„Pretože si na mol opitý a žiadna z tvojich schopností ti bohužiaľ nepomôže vytriezvieť. Pokiaľ teda neovládaš aj alkoholkinézu, o čom pochybujem.“ sarkasticky odvetila a diaľkovým ovládaním odomkla auto. Posadila ho na sedadlo spolujazdca, kde ho musela ešte aj pripútať.

„Ale noo!“ zatiahol ublížene a zazrel na ňu.

„Netvár sa tak, je to pravda.“ zahriakla ho a zabuchla dvere, Takmer v tom istom okamihu si už sadala na miesto vodiča.

„Už som ti povedal, že ťa milujem?“ mrmlal si nezrozumiteľne popod nos, no bolo to očividne adresované jej.

„Nie, to si mi ešte nepovedal.“ odvetila a naštartovala. Boli už na hlavnej ceste, keď jej začal obchytkávať koleno, a postupoval hore. Len tak mimochodom mu jednu vrazila.

„Dobrú noc!“ poznamenala, keď sa zvalil v bezvedomí na pás. Auto ani len nevybočilo z cesty, keď sa venovala Ryanovi. Pokračovala v ceste, akoby nič.

* * *

Claire sa len pousmiala, keď sa Ryan s neartikulovaným povzdychom prebudil. Cez čelo mu asi pred hodinou položila studený obklad, ktorý sa mu teraz zošuchol po tvári dole.

„Uuf.“ prešiel Ryan plynulo do uboleného povzdychu.

„Si po opici, okrem iného.“ uviedla ho do obrazu a obklad opäť namočila do studenej vody a vyžmýkala ho.

„Okrem čoho?“ opýtal sa a ruka mu vyletela ku čelu.

„V aute si ma začal obchytkávať, tak som ťa inzultovala. Zrejme aj z toho ti tak treští v hlave.“ povedala s miernym úsmevom.

„Teba to baví, však?“ opýtal sa s ublíženým výrazom a vďačne prijal obklad.

„Úprimne?“ opýtala sa ho s úškrnom.

„Nie, nechcem to počuť, čo je s mojím autom?“ odvetil a snažil sa postaviť.

„Len pokojne lež, doviezla som ho sem už včera večer. Donesiem ti kávu.“ usadila ho naspäť na posteľ a vyšla z miestnosti s lavórom studenej vody v rukách.

„Ako mu je?“ opýtal sa Marco, ani neodtrhol pohľad od notebooku, na ktorom niečo robil už asi päť hodín.

„Modrinu mať nebude.“ uchechtla sa Claire, zatiaľ čo sypala do hrnčeka instantnú kávu.

„Si sviňa, vieš o tom?“ skonštatoval Marco a otočil sa ku nej.

„Netuším o čom hovoríš.“ odvetila s nevinným výrazom v tvári.

„Mohla si mu povedať, že alkohol na upírov nepôsobí.“ odvetil a usmial sa.

„To by ale nebola žiadna sranda.“ zasmiala sa a otočila sa k pískajúcej kanvici. Zaliala kávu a naliala do nej kelímok smotany.

„Pije ju s cukrom?“ opýtala sa Marca.

„A prečo sa pýtaš mňa?“ opýtal sa a otočil sa naspäť ku notebooku.

„Už tu takto fungujete týždeň, chceš mi povedať, že si ani raz za ten čas nerobil kávu?“ otočila sa naňho s úsmevom.

„Dáva si tam dva sáčky.“ prehodil cez plece a začal sa opäť venovať nejakým videám.

„Ďakujem,“ naznačila ústami a položila šálku na podnos.

„Nemáš za čo.“ povedal, jej ešte, keď už prechádzala dverami. Zastavila a pousmiala sa, potom pokračovala ďalej.

„Nech sa páči.“ s týmito slovami položila podnos na nočný stolík vedľa Ryanovej postele.

„Ďakujem,“ zachripel a posadil sa, pričom sa oprel o stenu.

„Bol to divoký večer.“ odvetila a posadila sa k nemu.

„Ešte stále neviem, čo si robila celý ten čas mimo dosahu.“ opýtal sa a odpil si z kávy.

„Bola som navštíviť starého známeho a požiadať ho o láskavosť.“ povedala takým tónom, ktorý naznačoval, že to je rozhovor na neskoršie.

„Myslím, že to ani nechcem vedieť, týkalo sa to aspoň našej práce?“ poznamenal a odhrnul si mastnú ofinu spred očí „Potrebujem sprchu.“ Dodal sám pre seba.

„Prácu?“ nadvihla Claire obočie, ignorujúc poznámku o sprche.

„Áno, prácu. Sme len žoldnieri, nič viac, išli sme do toho, lebo nám zaplatil.“ Odsekol a prevrátil do seba zvyšok kávy.

„Ja nie, nepamätáš? Pre mňa to vždy bude osobné, a on to vedel. Mal dobrý dôvod prečo si ma vybral.“ Precedila Claire pomedzi zuby a postavila sa. Až vo dverách ju zastavil tichý povzdych.

„Claire?“ ozval sa Ryan. Nohy mal zvesené z postele a rukami sa opieral o jej okraje, „Prepáč, zabudol som.“

„To by si nemal,“ odvetila Claire cez plece a zastala, „keď žiješ tak dlho ako ja, uvedomíš si že spomienky sú to jediné čo ťa robí tým čím si, všetko ostatné časom pominie.“

Keď dohovorila, oboch ich zahalil závoj strnulosti a mlčania, ktorý prerušila, keď vyšla z izby a zavrela dvere.

Položila podnos na linku a na chvíľu sa o ňu chrbtom oprela. Potom siahla po škatuľke cigariet.

„Chceš?“ otočila sa na Marca s otvorenou škatuľkou.

„Nie, a choď prosím ťa von.“ Odvetil Marco, ani nezdvihol pohľad od obrazovky notebooku.

„Čo bojíš sa pasívneho fajčenia?“ opýtala sa ho sarkasticky a pripálila si.

„Nie, vadí mi ten smrad.“ Povedal a zazrel na ňu.

Claire si povzdychla a vypoklonkovala sa na balkón.

* * *

„Nemala by som tu byť.“ Povedala Kathlyn a kráčala po boku toho neznámeho muža, pričom sa jej chodidlá zabárali do mäkkej trávy.

„To je zaujímavé, vzhľadom na skutočnosť, že tu vlastne nie si.“ Odvetil ten muž hlasom presiaknutým múdrosťou vekov, aj keď jeho tvár bola mladá a oči živé.

„Ako to myslíš?“ otočila sa k nemu.

„Sníva sa ti to, ak si si to ešte neuvedomila. Ani toto miesto vlastne nie je v tom zmysle ako to poznáš ty.“ Povedal a pokračoval na okraj útesu.

„Prečo som teda tu?“ vykríkla za ním a dobehla ho.

„Hľadáš odpovede, no tie ti ja nemôžem poskytnúť.“ Prehodil cez plece a zahľadel sa dolu z útesu.

„Prečo?“ povedala, keď došla k nemu.

„To, čo začínaš objavovať je nekonečné, takisto aj otázky, a odpovede na ne tiež.“ Odvetil.

„Čo tým myslíš?“ opýtala sa a uprela pohľad do prázdna ktoré sa pod útesom rozprestieralo.

„Nikto, ani niekto s tak rozsiahlymi vedomosťami o všetkom ako ja, ti nemôže dať konkrétne odpovede. Tie musíš nájsť sama.“ Odvetil a pohľadom sa jej zavŕtal do očí.

„Ako si to myslel, niekto s vedomosťami ako ty?“ prekvapene sa naňho pozrela.

„Kto už by len mohol vedieť o všetkom viac ako ja. Ja som to všetko predsa stvoril.“ Zvolal s pobaveným podtónom v hlase a s tými slovami ju sotil z útesu. V momente všetko zmizlo.

* * *

„Koľko je to približne času odkedy ju Yrienne posadla?“ opýtala sa Claire a otázka ostala visieť v tichu ktoré obklopovalo trojčlennú skupinu v malej miestnosti.

„Môžu to byť dva týždne, možno o jeden, dva dni menej.“ Odvetil Ryan a ďalej sa venoval svojmu telefónu.

„Už to dlho nepotrvá.“ Skonštatovala Claire a vytiahla cigareta.

„Vieš, kam s tým máš ísť.“ Poznamenal Marco ani nedvihol pohľad od novín.

„Čo nepotrvá dlho?“ dvihol k nej pohľad Ryan a odložil telefón.

„Dve vedomia nemôžu existovať dlho v jednom tele. Skôr či neskôr to silnejšie vedomie, v tomto prípade Yrienne pohltí vedomie Kathlyn. Ostanú v podstate obidve, ale už nebudú presne to isté čo predtým.“ Odvetila Claire, zatiaľ čo hádzala oplzlé grimasy na Marca.

„Hej, to je logické.“ Skonštatoval Ryan a postavil sa „Počkaj, idem s tebou.“ Zastavil ju keď sa chystala vyjsť na balkón.

* * *

Z hlbokým vydeseným nádychom som sa posadila na posteli a prikrývka sa mi zošuchla nabok. Chvíľu som sa ešte zrýchlene hystericky nadychovala, kým som si uvedomila, že si nedokážem spomenúť čo ma tak vydesilo. Pred očami mi plávali obrazy lúky, malej kuchynky aj starý známy sen o smrti v bitke o nejakú fantastickú pevnosť.

No všetky obrazy boli nejasné a tak neskutočne mi trešťalo v hlave, až ma to donútilo postaviť sa z postele a dať si ibalgin. Nijak extra mi nepomohol, ale našťastie ma napadlo otvoriť si v izbe okno a trochu schladiť tú dusnú atmosféru v ktorej by som asi sotva zaspala.

Aj tak som sa ešte minimálne pol hodinu zúfalo prehadzovala z boka na bok. Nepríjemné obrazy totiž nie a nie zmiznúť. Z toho všetkého však do popredia vystupovala tvár mladého muža, ktorého oči však prezrádzali život dlhší, aký by mohol ktorýkoľvek človek mať. A mojim rozbúreným pocitom dominoval jeden. A to že toho muža poznám, dokonca že som ho stretla.

S pocitom že mi niečo neustále uniká som nakoniec konečne zaspala.

* * *

„Pripime si na to.“ Navrhol Ryan a bohvie odkiaľ vytiahol fľašu Jack Daniels.

„Pripime na čo?“ opýtal sa Marco a prvýkrát dvihol pohľad od novín.

„Navrhujem na to, že zatiaľ neboli žiadne komplikácie.“ Nadhodila Claire a veľavýznamne poklopala na dosku stola.

„Tak nech.“ Prisvedčil Marco a prijal od Ryana pohár s whiskey.

„Na žiadne komplikácie!“ zvolal Ryan a štrngli si pohármi.

Ani netušili, ako to v tej chvíli zakríkli...

...Predchádzajúca kapitola Ďalšia kapitola...

Vojna Bohov - 3. kapitola

Prebudila som sa s veľkým krikom. Už niekoľko dní som sa budila znovu a znovu ma ten istý sen. Sen, ktorý sa vždy končí mojou smrťou. Opatrne skontrolujem budík. Je krátko po štvrtej. Fajn, teraz už nezaspím a potom v škole sa môžem dopovať príchuťou kávy z automatu. Pomyslela som si a odfúkla som si z čela prameň spotených vlasov. Nudila som sa a tak som začala počítať ovečky preskakujúce hriadku s marihuanou. 1.. 2.. 3.. 4.. 5... niekde pri 768 som sa pomýlila...

Ako záchrana prišla moja mama, ktorá ma prišla vytiahnuť z postele, nech sa nachystám do školy. Vykotúľala som sa z postele a s hlasným buchnutím som dopadla na dlážku. Skvelý začiatok nového dňa. Nejako som sa pokladala z tej zeme a vyrazila som okupovať územie kúpeľne, než ho obsadia nepriateľské vojská. Neskoro.

Keď som konečne prerazila blokádu, ostal mi čas už len na to, aby som si make-upom nešikovne zatrela kruhy pod očami a pár pubertálnych vyrážok, Potom som musela územie opustiť a nechať ho napospas nepriateľovi.

„Uži si to!“ zazrela som na mladšiu sestru, ktorá sa spokojne pozerala, ako panikárim.

„To si píš.“ zazubila sa zlomyseľne, až som mala chuť rozmazať jej ten zmaľovaný ksicht.

„Vyzeráš jak nejaká šľapka, choď si to radšej utrieť“ poradila som jej a a prehodila som si kabelku cez plece. Vyplazila mi jazyk a rozmazala si hrubú vrstvu rúžu.

„No ako myslíš, ja ti chcem len dobre.“ pokrčila som plecami a otočila som sa jej chrbtom. Do kabelky som hodila kľúče a vyšla som z domu. Mama ma už čakala v aute.

* * *

Tak fajn – pomyslela som si keď som vystupovala z auta. Na to že bol september bolo ešte vcelku teplo. Príjemné počasie mi trochu vylepšilo náladu, a tak som do školy vošla s úsmevom na tvári.

„Ahoj, všetko najlepšie. Povedz že som prvá, prosím.“ dobehla ku mne Drew a niečo oduševnene schovávala za chrbtom.

„Áno, si tá najsamprvšia zo všetkých,“ zasmiala som sa a objala som ju.

„Takže, sedemnásť! To treba poriadne osláviť. Pôjdeme dnes do Laguna Beach, čo ty na to?“ zašvitorila a urobila na mňa psie oči.

„Ja neviem, kto by išiel?“ opýtala som sa.

„Návštevnosť nechaj na mňa, každopádne, sa dneska zastavím u teba a poriadne sa nahodíme. Platí?“ nedala sa odbiť Drew a mne bolo hneď jasné, že všetko chystala už minimálne týždeň dopredu.

„Dobre, vzdávam sa. Tvojej zanietenosti sa jednoducho nedá odolať.“ kapitulovala som a s Drew v závese som vykročila ku svojej skrinke. Strčila som do nej nešetrne kabelku a vytiahla z nej karisblok, učebnice a valcový peračník.

„Všetko najlepšie miláčik!“ ozval sa hlas za mnou. Otočila som sa. Jasné že to bo on, Filip.

„Ahoj.“ povedala som, viac som nestihla, pretože ma vášnivo pobozkal. Drew sa decentne odvrátila, ale videla som, ako poškuľuje ponad rameno.

„Chceš svoj darček?“ opýtal sa so šibalským úsmevom.

„Dobre,“ povedala som a trošku som sa otriasla, „sem s ním!“

„Nieže budeš frflať!“ zaprisahával ma, keď z tašky vyťahoval malú vecičku, previazanú ružovou stužkou, „Tadá!“ zaironizoval, keď mi tú vecičku dvihol k očiam.

„To nie je fér,“ zatiahla som, ale na malom digitálnom fotoaparáte som mohla oči nechať. V tom elegantnom čiernom prevedení bol na zjedenie.

„Čo sa ti nepáči?“ opýtal sa a nadvihol pravé obočie.

„Vieš, že ja ti nikdy nebudem môcť dať nič také!“ odvetila som a zatvárila som sa urazene.

„A ja nikdy nebudem nič také od teba chcieť. To dobre vieš.“ povedal a uprel na mňa ten zničujúci pohľad belasých očí.

„Dobre, je úžasný. Poď sem.“ zatvárila som sa porazenecky a pritiahla som si ho k sebe, pričom som mu vzala fotoaparát z ruky. Objala som ho okolo pliec a pritisla som sa k nemu. nejakým zázrakom som fotoaparát zapla jednou rukou a oboch som si nás odfotila.

„A teraz je dokonalý.“ povedala som a pozrela som sa na Filipa. Na tvári mu pohrával ten jeho typicky chlapčenský úsmev, ktorý hovoril, že má ešte niečo za lubom.

„Ono to nie je všetko, že?“ opýtala som sa s obavami.

„Poď so mnou.“ povedal a vzal ma za ruku. Takmer sa mi podlomili kolená v očakávaní najhoršieho. Viedol ma chodbou k dievčenským toaletám.

„Prepáč, ale jedáleň nám nedovolili.“ povedal ospravedlňujúco, než otvoril dvere.

„Všetko najlepšie!“ ozvalo sa zborovo, ale pôvodcov som nedokázala identifikovať, pretože mi výhľad zastrelo mračno farebných konfiet. Okoloidúca upratovačka sa na ten neporiadok nesúhlasne pozrela a chystala sa niečo namietať, keď v tom zasiahla Drew.

„Nebojte sa, my to upraceme!“ povedala a upratovačka mykla plecom a išla preč. Keď som sa opäť pozrela do dverí, konfety už ležali na zemi a ja som videla skupinku piatich báb, ktoré to mali na svedomí. Pardon, šesť, keďže Drew v tom išla očividne s nimi.

„Tak choď.“ povedal Filip a jemne ma postrčil dovnútra. Vzápätí som sa ocitla v tuhom objatí vysokej čiernovlásky.

„Eve, dusíš ma!“ zahuhňala som odkiaľsi z drvivého objatia.

„Moja maličká už má sedemnásť,“ zafikala a utrela si z kútika oka imaginárnu slzu. Venovala som jej krivý úsmev, ako vždy keď spomenula naše staré hry na mamu a dcéru.

„No teda, sladkých sedemnásť. Užívaj kým môžeš dievča,“ zatiahla ironicky nízka bruneta, Mimi, a zagánila na Filipa, „nie že mi ju pokazíš“ Usmiala som sa ňu a putovala som do ďalšieho medvedieho objatia.

„Ach ty moje tintítko,“ zašomrala moletná blondínka a div že ma nezdvihla zo zeme.

„Lilly, vieš že som vždy bola takáto, zato tebe nebude nikdy zima.“ s úsmevom som ju podpichla, keď ma pustila. Po tvári sa jej rozlial dobrosrdečný úsmev. Dvojčatá mi venovali skupinové objatie a obe mi vtlačili pusu na líce.

„Darčeky si ale musíš zaslúžiť!“ vložila sa do gratulácií Drew a ukázala na splachovací mechanizmus nad misou. Balíčky škodoradostne trónili práve na jeho poklope vo výške dvoch metrov.

„Uf,“ vydýchla som si, keď som porovnala mojich sotva 160 centi, s výškou splachovača.

„Ja ti ich odtiaľ vezmem, ak chceš.“ ponúkol sa Filip.

„Ani náhodou, ten prah neprekročíš.“ vyletela naňho Lilly a zahradila mu priestor medzi zárubňou.

„Prečo?“ opýtal sa nechápavo.

„Lebo sú to dievčenské záchody!“ vyhlásila rozhodne Lilly a otočila sa, aby sledovala, ako si budem počínať.

„Baby, to nezvládnem,“ zafňukala som a prosebne som na ne pozrela. Hned mi bolo jasné, že neustúpia ani o krok.

„Len do toho, sama som ich tam vyložila, lebo nikto iný nedočiahol,“ zaškerila sa Evelyn a moje sebavedomie ešte viac kleslo.

„Takto tam tie darčeky ostanú, kým ich niekto nezhodí!“ nezúčastnene poznamenala Mimi a pozerala si nechty na ľavej ruke.

„Obávam sa, že má pravdu.“ odobrila som jej tvrdenie s naoko smutným výrazom v tvári a dúfala som, že mi ich odtiaľ zložia ony.

„Ale netrep!“ okríkla ma Lilly, „Taká kyptavá zase nie si. Šup!“ Nešťastne som si prezrela ich tváre a bolo mi jasné, že neustúpia. Zas budem celá strapatá, povzdychla som si a zaprela som sa o stenu chrbtom na jednej a nohami na druhej strane. Takto som sa po kúskoch posúvala hore. Keď som sa ocitla na úrovni nádrže a pozrela som dole, dokázala som myslieť len na jedno.

„To by bol škaredý pád!“ zamrmlala som a videla som Filipov znepokojený výraz.

„Hlavne si dávaj pozor.“ prosil ma a nesúhlasne sa mračil na Eve. Odtrhla som od nich pohľad a začala som balíčky ukladať do improvizovaného košíka z mojej hrude a ľavej ruky. Keď tam boli všetky štyri balíčky, opatrne som sa zase zosunula dole a vystrela som sa.

„Takže,“ zvolala som a s výrazom dravca na love som sa vrhla na darčeky. Ako prvý sa mi pod ruky dostal širokouhlý darček s ceduľkou „Od Eve, hand-made“. Ostatné darčeky zatiaľ trónili v bezpečí suchého umývadla. Opatrne som rozlepila baliaci papier a do rúk mi spadol vlastnoručne zdobený fotoalbum.

„Ty si sa musela s niekým dohodnúť,“ okomentovala som darček a objala som ju „je úžasný!“

„Nemáš za čo,“ usmiala sa na mňa a podávala mi balíček, ktorý vytiahla z umývadla.

„A toto je od koho?“ opýtala som sa, keď som márna hľadala lístok.

„Odo mňa!“ ozvala sa spoza mňa Mimi. Z neporiadne zabaleného balíčka sa vykľul prívesok na kľúče - woodoo bábku, ktorá podozrivo pripomínala nášho telocvikára.

„Špendlíky k tomu nedostanem?“ opýtala som sa žartovným tónom a Mimi sa rozosmiala.

„Teraz ja!“ zvolala Lily a podávala mi malý balíček. Doslova som ho rozšklbla a v rukách mi ostal malý pekný náramok. Kostrbato tam bolo napísané Od Lilly z ♥.

„Ďakujem!“ vyhŕkla som a zavesila som sa jej okolo krku.

„Nemáš za čo,“ vykoktala mierna zaskočená.

„Hej, aj my sme tu!“ jednohlasne sa pripomenuli dvojčatá a podávali mi svoj balíček.

„Veď ja viem,“ odvetila som s úsmevom a vzala som si balíček. Bol tenký a hranatý, celkovo pôsobil krehkým dojmom. Opatrne som roztrhla obal. Vykukol na mňa nápis: ,Kto je najkrajší na svete´ a môj vlastný prekvapený výraz. Z balíčka sa vykľulo vlastnoručne ozdobené zrkadlo.

„A toto si si ani nevšimla, si mala oči len pre toho svojho fešáka!“ ohrnula Drew spodnú peru a zagánila na Filipa.

„Prepáč.“ ospravedlňujúco som sa usmiala a otočila som sa k nej. Podala mi malú zabalenú škatuľku. Keď som ju rozbalila a otvorila vykĺzol z nej malý prívesok. Tvorila ho kovová zdobená slučka v ktorej bol uväznený žiarivo belasý kamienok. V mojom podvedomí sa niečo pohlo. Bola som si stá že som ho už niekde videla.

„Odkiaľ ho máš?“ opýtala som sa prekvapene. Drew mala chvíľu v tvári neprítomný výraz. Potom sa jej oči vyjasnili, akoby si zrazu spomenula: „ V jednom starom obchode prečo?“

„Len tak,“ odvetila som zmätene.

* * *

... pár dní predtým ...

Ryan sa krčil v zašitej uličke a striehol na jedno dievča. Keď sa jej silueta konečne objavila vo svetle vychádzajúcom z dverí jedného baru, na tvári sa mu usadil spokojný úsmev.

„Konečne,“ vydýchol si. Keď prechádzala okolo neho, vykročil z tieňa.

„Ty si Drew?“ opýtal sa jej.

„Je to možné...“ odvetila a pozrela sa naňho.

„Si to ty!“ povedal sám pre seba keď rýchlo skontroloval jej myseľ. Vtedy sa jej na tvári zračili obavy.

„Teraz pozorne počúvaj,“ zatiahol teatrálne a zreničky mu hypnoticky zavibrovali. V tom momente už Drew neplánovala utiecť. Ryan siahol do vrecka a vytiahol z neho malý prívesok na jednoduchej retiazke.

„Toto dáš Kathelyn ako narodeninový darček, rozumela si?“ povedal. Drew neprítomne prikývla.

„Tento rozhovor sa nikdy nestal a prívesok pochádza zo starožitníctva, rozumela si?“ opýtal sa. „To je dobre.“ okomentoval jej ďalšie prikývnutie. Potom ju prepustil zo svojej moci a zmizol v tme zašitej uličky skôr ako sa stihla spamätať. Keď rýchlo kráčal k tmavému športiaku ešte rýchlo skontroloval na mobile dátum.

„Kde si Claire? Mali sme sa tu stretnúť už predvčerom.“ znepokojene zašepkal do tmy a nasadol do auta. Keď sa usadil zvírený prach nič nenasvedčovalo tomu že tam niekedy stálo nejaké auto.

* * *

V lese sa ozýval dupot ťažkých topánok. Vydesený poľovník utekal pred niečím čo pre zmenu prenasledovalo jeho. Za ním sa nečujne pohybovali tri postavy. Dve z nich ho s ľahkosťou šelmy predbehli a zatarasili mu cestu. Tretí zastavil tesne za ním a pomedzi zuby mu unikol vzrušený sykot.

„Neboj sa,“ zašeptal a poľovník sa prudko otočil „nebude to bolieť.“ Po chvíli však dodal „Veľmi...“ Poľovníkov výkrik zadusila silná ruka, ktorá mu prikryla ústa. O pár okamihov bolo po všetkom a tri postavy si utierali ústa. Vtedy z tieňa vystúpila žena v dlhom čiernom kabáte. V mesačnom svetle sa zaleskli ryšavé vlasy.

„Claire? Čo robí veľkomestská upírka tak ďaleko na severe?“ V jeho hlase bolo silno cítiť škandinávsky prízvuk.

„Ahoj Max,“ odvetila a podišla bližšie k nim. Zvyšných dvoch upírov nepoznala, zrejme to boli nejaké nové prírastky do Maxovej partie.

„Ahoj, neodpovedala si mi na otázku.“ odvetil a v jeho hlase zaznel zvedavý podtón „Keby si ma nehľadala, predpokladám, že by si sa môjmu revíru vyhla širokým oblúkom.“

„To máš pravdu, zháňam zásoby.“ odvetila stručne a stroho.

„Tak to si prišla za tým pravým, nasleduj ma.“ povedal jej a rozbehol sa do lesa. Jeho pätolizači sa otočili ako jedno telo a nasledovali ho. Claire iba prevrátila oči a rozbehla sa za ním. Viedol ich k starému opustenému vojenskému krytu. Ťažké kovové dvere sa otvorili zvnútra a ďalší upír im ustúpil z cesty.

„Tie dvere sme si upravili, aby nimi obyčajný človek nebol schopný pohnúť, ale istota je istota.“ ozrejmil jej Max prítomnosť strážcu pri dverách. Vzápätí sa dvere s cvengnutím zavreli.

„Takže, čo konkrétne zháňaš?“ opýtal sa jej, keď vošli do niečoho, čo vzdialene pripomínalo kanceláriu.

„Vidím, že si stále potrpíš na prepych!“ okomentovala Claire, keď sa posadila na čalúnenú sedačku.

„Zase sa vyhýbaš odpovedi.“ skonštatoval a pokynul upírovi, ktorý stál pri dverách miestnosti, aby k nemu prišiel.

„Dali by sme si jednu fľašu zo San Tropez, ročník 1987, a mne jednu Cohibu Špeciál. Ty si dáš niečo?“ obrátil sa na Claire, keď prerušil inštrukcie sluhovi.

„Ocenila by som mentolové Roayalky.“ obrátila sa Claire na sluhu a potom sa doslova zadívala do blba.

„Dobre, to bude všetko, a hlavne rýchlo.“ dodal Max a mávnutím ruky poslal sluhu preč.

„Takže kde sme to boli?“ opýtal sa Max a tváril sa, že zabudol.

„Pýtal si sa, čo od teba potrebujem.“ odvetila Claire a stále sa pozerala kamsi za Maxovu hlavu.

„A odpoveď je?“ opýtal sa a pohľadom sledoval sluhu, ktorý doniesol podnos s fľašou ako od vína, tubou s cigarou, škatuľkou Roayal Menthol a dvoma zippo zapaľovačmi.

„Jednoduchá, zháňam zásoby a zopár drobností.“ odvetila a zaostrila pohľad na škatuľku cigariet, „A nejaký ten kartón, dva tohto by tiež nezaškodil.“

„Takže po poriadku, aké zásoby konkrétne?“ opýtal sa Max a kývol na sluhu aby si zapisoval.

„Dva štandardné balíky ľudskej, a štyri balíky zvieracej.“ odvetila Claire a zapálila si cigaretu.

„Dobre, a teraz tie drobnosti.“ obrátil sa na ňu Max, keď sluha kývol, že to má zapísané.

„Potrebovala by som ochranu pred Psychokinézou.“ začala.

„To máme, ďalej?“ pobádal ju Max aby pokračovala.

„Potrebujem vylepšiť auto.“ odvetila „rýchlosť, pancier, ochranu proti mágii.“

„To je všetko?“ opýtal sa Max a nadvihol obočie.

„Ja tvojej fantázii medze nekladiem, ale nech je to čo tam namontuješ použiteľné, a nech ma to neobmedzuje, jasné?“ odvetila na jeho otázku „ a tri kartóny týchto cigariet.“ poklopala po balíčku nechtom malíčka.

„A kde nájdeme tvoje ctené autíčko?“ opýtal sa, keď sa dvíhala zo sedačky.

„Je zaparkované na odpočívadle pri priesmyku, na!“ odvetila a hodila mu kľúče „Zajtra si ho prídem vyzdvihnúť, kontraband mi naložte do kufra. Von trafím aj sama.“

„Tak teda zajtra.“ odzdravil jej Max a samoľúbo sa usmial. Claire schmatla balíček cigariet a zapaľovač a strčila si ich do vrecka. Max pozoroval jej odchod so sebvedomým úškrnom.

„Odnes to chlapíkom do skladu a povedz im, že to má prioritu.“ rozkázal sluhovi a siahol po fľaši na víno, na ktorej bola nalepená etiketa ,San Tropez - výberová krv, 1987´ a nalial si do pol pohára. Mierne zakrúžil pohárom s tmavou tekutinou.

„Toto je výnimočne dobrý ročník.“ poznamenal než sa napil. Zakrvavené pery mu roztiahol úsmev. Taký úsmev, ktorý nikto nevidí rád.

* * *

„Tak dobre! Táto sukňa a toto tričko. či?“ obrátila sa na mňa Drew s otázkou v očiach a v rukách držala oblečenie z môjho šatníka.

„Hmm, môže byť.“ odvetila som neprítomne a medzi prstami pravej ruky som žmolila prívesok s modrým kameňom.

„Ty ma už zase nevnímaš.“ zatiahla obviňujúco a hodila sa ku mne na posteľ „Von s tým, čo sa deje?“

„O nič nejde.“ zaklamala som a otočila som sa jej chrbtom.

„Takže je to dôležité,“ skonštatovala a objala ma okolo pliec „von s tým a rýchlo.“

„Nie je to dôležité, ja len mám posledných pár dní pocit, že som na niečo zabudla, že mi uniká niečo dôležité, a tento prívesok mi to iba pripomína.“ odvetila som, akože to nič nie je.

„Nepáči sa ti?“ opýtala sa trochu urazene

„Páči!“ zvolala som takmer okamžite „Len mám neviem prečo pocit, že ho odniekiaľ poznám, to je všetko.“ dokončila som a postavila som sa.

„Tak potom nemáme dôvod sa dnes večer nezabaviť.“ zajasala a môj drobný problém bol zabudnutý, zatiaľ. Vyskočila z postele a postavila sa vedľa mňa. Usmiala sa na mňa a začala sa prehrabávať v tričkách. Nezaujate som napodobnila jej príklad, robili sme to už toľko krát, prečo sa teraz cítim tak nezúčastnene?

„Čo tak toto tričko?“ vynorila sa zo šatníka a ukazovala mi také to voľné tričko s takým veľkým otvorom na hlavu, že vám padá z jedného pleca dole.

„A čo tak toto?“ kontrovala som jej tesným čiernym tričkom s nápisom ,What a potty idea´ , odrazu ma to začalo opäť baviť, neviem čo so mnou bolo. Asi som mala iba slabú chvíľku.

* * *

„Kde toľko je?“ posťažovala si Drew a z chodníka vyzerala Filipa. Mal po nás prísť autom a odviesť nás do Laguna Beach. Meškal.

„Neviem už tu mal byť.“ odvetila som a tiež som sa naklonila.

Na moment ma oslepilo svetlo predných reflektorov auta a vzápätí pri nás šmykom zastavilo auto. Dvere spolujazdca sa otvorili a z auta zaznela pesnička Bad Romance od Lady Gagy.

„Meškáš,“ vyčítavo som zatiahla, kým som nastupovala. Drew , ktorá si zatiaľ sadala na zadné sedadlo mi prisvedčila.

„Prepáč, ja...“ zasekol sa v polovici vety.

„Ty čo?“ opýtala som sa a zabuchla som dvere.

„Tankoval som.“ odvetil Filip a dupol na plyn.

„Tak rýchlo, už teraz meškáme!“ naklonila sa Drew dopredu.

„Zapni si pás, dobre?“ oboril sa na ňu Filip.

„Prečo?“ odvetila, ale sadla si.

„Pre toto.“ odvetil s potmehúdskym úsmevom a prudko zrýchlil. V rýchlosti pri ktorej by sa dalo polemizovať o jeho zdravom rozume vbehol do zákruty. Drew sa vzadu prevrátila na hlavu a ja som bola rada, že som pripútaná.

* * *

„Sú vnútri?“ opýtala sa Claire telefónu, zatiaľ čo druhou rukou šikovne zaparkovala svoje auto.

„Sú.“ ozval sa zo slúchadla Ryanov hlas.

„Dobre, zariadil si tu prihlášku do školy?“ opýtala sa a zo sedadla spolujazdca zdvihla malú listovú kabelku posádzanú čiernymi swarovského kryštálmi.

„Samozrejme, zato ja by som sa mohol pýtať, čo si ty robila toľký čas.“ rypol do nej.

„Keď to uvidíš, tak ti to dych vyrazí.“ odvetila a zasmiala sa.

„Ok, tak choď dovnútra.“ popohnal ju.

„Aký má toto vlastne význam?“ opýtala sa sama seba, keď Rayn položil. Pohľadom si premerala tenký elegantný HTC HD2, ktorý dostala od Maxa ako „pozornosť podniku“. Odložila ho do kabelky a vystúpila z auta. Zapla alarm a svetlá na ňu povzbudzujúco zažmurkali. Uhladila si matné čierne šaty na bokoch a vykročila ku vstupu do klubu.

„Pristane ti to!“ ozval sa za ňou hlas.

„Vážne?“ ironicky zatiahla a otočila sa k Ryanovi, ktorý sa opieral o kapotu čierneho mustanga.

„Vyzerám že žartujem?“ odvetil a nadvihol pravé obočie.

„Tak v tom prípade ďakujem za kompliment. Niečo o čom neviem?“ podišla k nemu a poťahala ho za golier košele.

„Mhm, už to máš v telefóne. Nie som si ním istý, každopádne ho poriadne preklepneme.“ odvetil a lišiacky sa usmial.

„Tak dobre,“ odvetila a okrajovo zachytila pípnutie telefónu „nemusím to vždy potvrdiť?“

„Odo mňa nie.“ pousmial sa a pohladil ju po pleciach „Už som ti vravel, že v tom vyzeráš úžasne?“

„Asi pred minútou.“ rozosmiala sa a pohladila ho po tvári.

„To je on!“ povedal odrazu a výraz sa mu zmenil. Otočila som sa smerom, kam sa pozeral a pohľadom som sledovala chalana, ktorý akurát vyšiel z podniku. Rýchlo som jeho tvár porovnala s fotkou, ktorá bola ako posledná prijatá v telefóne. Sedelo to.

„Čo je to vlastne za kvítko?“ opýtala som sa a mobil som opäť strčila do kabelky.

„Vyzerá to, že donáša druhej strane, ale nie sme si istý.“ odvetil a odtiahol sa odo mňa.

„Pri ktorom stole sedia?“ opýtala sa ho ešte, keď pomaly išiel ku dverám svojho auta.

„Stôl číslo tri.“ pousmial sa.

„To mi veľmi pomohlo!“ uškrnula sa a zatvárila sa urazene.

„Tretí stôl naľavo od dverí, je to šesť dievčat.“ povedal, keď otváral dvere svojho mustanga. Nečakal na odpoveď a sadol si dovnútra. Claire ho sledovala, aj keď zapol svetlá, ktoré by normálneho človeka oslepili.

Otočila sa od neho, keď vycúval z parkovacieho miesta a ladným krokom, klopkajúc opätkami vykročila k reštaurácii. Zatiaľ bola v pláne iba pozorovacia akcia. Po víkende mala nastúpiť do školy. Sadla si k prázdnemu stolu pre dvoch a objednala si červené víno.

Keď si jej sadol oproti, len sa pousmiala, na znak toho, že to očakávala.

„Takú príležitosť som si nemohol nechať ujsť, večera?“ opýtal sa Ryan a dvihol obočie.

„Prečo nie.“ prikývla a odpila si z vína, ktoré pred ňu postavil čašník.

...Predchádzajúca kapitola Ďalšia kapitola...