Les napĺňalo príznačné ticho. Ešte aj zvieratá, strnulé v záchvate hrôzy nevydali ani hláska. Iba letmý pach, ľudskému čuchu moc slabý, naznačoval prítomnosť niečoho iného. Vietor tiež visel vo vzduchu bez pohybu, keď na malú čistinku vstúpila postava zahalená do temnoty. Čierna kapucňa halila jej tvár do tieňa a dlhý plášť sa jej pri nohách vznášal a splýval do tmy, ktorá vstúpila spolu s postavou.
„Parazit!“ zanadával posmešne nečakaný hlas a temná postava sa strhla.
Zo stromu sa zniesol veľký pestrofarebný motýľ a v letku sa premenil na muža v kvietkovanej košeli a rifliach. S perami sa mu pohrával lišiacky úsmev a akoby odkliaty vietor mu prefúkol ježaté blond vlasy. V tom momente sa temnota akoby nalepila na plášť a postava si zložila kapucňu. Asi sedemnásťročné dievča si prehrablo dlhé ryšavé vlasy, ktoré jej splynuli na plecia.
„Mnohotvárnik,“ pousmialo sa dievča a odhalilo špicatý úsmev.
„Čo robí nesmrteľná takto ďaleko od civilizácie, kde by sa mohla sýtiť?“ opýtal sa chlapík a ležérne sa oprel o najbližší strom.
„To rozhodne nie je tvoja starosť,“ odvrkla a vrhla pohľad na zatiahnutú oblohu.
„Trochu svetla by nezaškodilo. Nie každý má taký dobrý zrak ako ty!“ zamračil sa muž.
Dievčina sa zazubila a vzápätí cez mraky preniklo pár mesačných lúčov, o necelú minútu už bolo vidieť celý ovál luny v splne.
„To už je lepšie, nebavilo ma furt zakopávať o korene,“ z lesa sa vytrmácal pochudnutý mladík v čiernom kabáte s neposlušnou šticou čiernych vlasov.
„Človek!“ zatiahla dievčina pohŕdavo.
„Kinetik,“ opravil ju mladík zoširoka sa usmial, keď dievčine padla sánka. Dokonca aj ten chlapík prejavil záujem. Mladík sa zaškeril a na dôvažok siahol do vrecka a vytiahol zapaľovač s balíčkom cigariet. Potom ich však akoby náhodou upustil. Tie sa však odporujúc všetkým fyzikálnym zákonom vzniesli hore a zapaľovač ešte sám zapálil cigaretu.
„Pôsobivé,“ poznamenal chlapík „ktoré kategórie?“ opýtal sa na dôvažok.
„To by bolo na dlho, pre začiatok Tele-, Psycho- a Energokinetik“ povedal a pousmial sa keď dievčina opäť vyvalila oči.
„Takže upírka, menič podôb a kinetik sa stretnú len tak v lese. Akási priveľká náhoda,“ povedala dievčina a pre zmenu ona s úškrnom pozorovala toho poblednutého mladíka ako mu padla sánka.
„Nie je to náhoda. Ste tu preto, lebo som to tak chcel,“ ozval sa hlas z tieňa a hneď na to sa ozvali do ticha šuchotavé kroky praskanie suchého lístia a vetvičiek. Do mesačného svetla vošiel starý muž s drevenou berlou. Jeho oči a nechty plápolali belasým studeným svetlom ktoré sa postupne vytrácalo.
„Mal som pocit, že som tu z vlastnej vôle, len neviem prečo..“ ohradil sa Menič.
„Tak funguje dlhodobé zaklínadlo povolávania. Objekt príde na miesto určenia po vlastných v mágom určený čas,“ na starcovej tvári sa mihol trpký úsmev pokrivený strasťami dlhého života.
„A čo od nás chcete, keď už ste si dali tu námahu aby ste nás sem dostali?“ opýtala sa ostro upírka.
„Chcem vám ponúknuť kšeft,“ odvetil mág a usadil sa na spráchnivený peň.
„Teraz hovoríš jazykom môjho kmeňa, peniaze,“ odvetil mladík a usadil sa na skalu.
„Čo konkrétne máte na mysli tým kšeftom?“ opýtal sa Menič a zamračil sa.
„Hovorí vám niečo Aurora Rubrealis?“ opýtal sa mág a pozrel upírke rovno do očí. „Zvlášť tebe Claire, by to malo niečo hovoriť,“
Claire zamrzol úsmev na tvári: „Odkiaľ o tom viete?“
„Mám svoje spôsoby, ako si pozisťovať informácie,“ povzdychol si mág a odvrátil od Claire pohľad, keď sa jej na tvári zračila stará bolesť.
„O čom to hovoríš?“ zagánil na mága Menič, „viem že Aurora Rubrealis je obrovská nestranná moc, ktorá má za úlohu držať rovnováhu medzi silami dobra a zla. A takisto ako každý viem, že jej posledná nositeľka umrela počas útoku na pevnosť v Atlantise pred dvesto rokmi“
„Vtedy umrela kvôli mne,“ povedala Claire a zviezla sa na zem, kde si objala kolená a schovala si hlavu medzi ne.
„Čo tým, myslíš, že umrela kvôli tebe?“ opýtal sa mladík.
„Proste, to dievča, ktoré vtedy malo moc Aurory, bola moja priateľka. A ja som ju vtedy nedokázala ochrániť,“ ozvala sa huhňavo spomedzi svojich kolien.
„Čo sa vtedy vlastne stalo?“ opýtal sa Menič a v pohľade sa mu zračil súcit.
„Phoebe sa vtedy pridala na stranu dobra, čo ale znamenalo, že prišla o časť svojej moci, ktorá spočívala v jej nestrannosti. A potom keď zaútočili a dostala sa do priameho boja som ju v jednom momente stratila. Že sa niečo stalo som pochopila až keď povolili bariéry, ktoré vybudovala okolo pevnosti. Keď som ju potom našla, ležala pri múre pevnosti a spomedzi rebier jej trčala dýka. Umrela mi v náručí a spolu s ňou umrela nádej na víťazstvo. Ešte v ten deň prerazili bránu a privlastnili si Obsidiánový trón,“ zdvihla pohľad k oblohe a mračná ktoré predtým privolala sa rozplynuli a odokryli hviezdy. Zavládlo ticho, ktoré prerušila až po chvíli: „Keby som vtedy dávala pozor, mohla to prežiť, a Atlantis mohol byť stále náš.“
„To predsa nemôžeš vedieť, ale teraz nechápem, ako čo to má spoločné s naším obchodom,“ odvetil kinetik.
„Všetko Ryan, všetko.“ vzdychol si mág a čelo mu zbrázdili nové vrásky.
„Čo tým myslíte?“ opýtala sa Claire a s nádejou neňho pozrela.
„Ide o moc Aurory, opäť sa inkarnovala.“ povedal mág a povzdychol si: „Je to veľmi chúlostivá situácia, Zlí sa ju budú pokúšať získať na svoju stranu, a keď sa im to nepodarí, tak ju budú chcieť zabiť. Rád by som tam poslal nejakého jej rovesníka, aby si najskôr získal jej dôveru.“ veľa významne pozrel na Claire.
„Čo tým myslíte?“ odvrkla.
„To dievča má približne toľko rokov čo ty...“
„To pochybujem!“ skočila mu do reči.
„Mal som na mysli že má sedemnásť, teda za pár dní bude mať. A ty by si si mohla získať jej dôveru. Ona je totiž našou šancou na opätovné ovládnutie Atlantisu. Musíme však byť veľmi opatrní.“ odvetil mág a na obranu dvíhal ruky.
„A čo ste mali na mysli tým získaním dôvery?“ stále nedôverčivo zatiahla Claire a vrátila sa jej odmeraná nálada.
„To môžeme prebrať zajtra, ak tu teda máte kde prespať do zajtra.“ navrhol mág a začal sa dvíhať.
„Zajtra bude presne o sedemnásť minút.“ posmešne zatiahol Ryan, keď pozrel na hodinky.
„Som už vcelku unavený, a na staré kolená by som už nemal tak ponocovať. Necháme to na nejakú rozumnejšiu hodinu, dobre?“ opýtal sa mág znovu.
„Ja som ubytovaný v neďalekom moteli, mne to problém nerobí.“ odvetil menič a odlepil sa od stromu a zberal sa na odchod.
„Vyhľadám vás, keď sa zobudím.“ zakričal ešte za ním mág a otočil sa ku Claire a Ryanovi: „To patrilo aj vám. Dobrú noc.“ povedal a zmizol v záblesku belasého svetla.
„Vcelku pôsobivé, nemyslíš?“ opýtal sa Ryan.
„Keby si videl veci, aké som videla ja, tak by ti máločo prišlo pôsobivé“ odvetila a postavila sa.
„Máš kde prespať, pretože keby nie, tak som tu neďaleko našiel neobývaný zrub, ktorý je vcelku útulný.“ povedal a trošku sa pri tom zakoktal.
Claire mu venovala pobavený úsmev a podišla k nemu bližšie: „Ja nespím ty chytrák, ale si taký milý.“ zatiahla a pobavene sa usmiala, keď sa pri slove milý strhal.
„Radšej strávim noc vo svojom aute, prepáč.“ zatvárila sa súcitne a v momente zmizla v lese.
Ryan len pokrčil plecami a zmizol v tieňoch medzi stromami. Temnota ho obklopila ako rubáš a spoľahlivo ukryla. Život v lese sa dal opäť do pohybu. Aj vietor akoby si vydýchol, keď sa prehnal čistinkou a rozfúkal suché lístie.
* * *
Clair pozorovala blednúcu oblohu cez predné sklo svojho auta. Purpurové sfarbenie oblohy jej ktovie prečo pripomínala Phoebe. Zo zamyslenia ju vytrhli až prvé lúče slnka, ktoré ju popálili v očiach. Rýchlo vytiahla z priehradky červenú šnúrku, ktorú si chvatne uviazala okolo zápästia. Keď pálčivý pocit zmizol, vydýchla si. Pozrela na hodinky a potom naštartovala auto. Športový zvuk Ferrari Fiorano jej vždy vedel spoľahlivo vylúdiť úsmev na tvári. Stiahla okienko a bez toho aby pozrela do spätného zrkadielka vycúvala z odpočívadla s výhľadom na údolie rieky. Vyrazila po horskej ceste a čakala na znamenie od mága. Vtom jej zazvonil telefón. Prekvapene ho zodvihla.
„Prosím, tu je Claire.“ ohlásila sa do telefónu.
„Claire, tu je Ryan.“ ozvalo sa z telefónu. Claire prekvapene pozrela na obrazovku a potom vrátila mobil k uchu.
„Odkiaľ máš toto číslo?“ opýtala sa podozrievavo.
„Od toho mága, ináč volá sa Carlos.“ odvetil.
„Trochu netradičné meno.“ poznamenala Claire „Takže kde sa máme stretnúť?“
„V malej kaviarni v tej dedinke na mieste kde sa stretajú tie dve rieky.“
„Okej a čas stretnutia?“ opýtala sa.
„O desať minút, sorry ale bola si nedostupná, nemohol som sa ti dovolať.“ ospravedlňujúco povedal Ryan.
„Shit, budem tam.“ zahrešila a ukončila hovor. Mobil hodila na sedadlo spolujazdca a vyhnala ručičku tachometra na 150 km/h. Otázkou, či je rozumné ísť takou rýchlosťou po úzkych serpentínach sa nezaoberala.
O osem minút sa vliekla uličkami mestečka nalepeného na svahu na mieste kde dve rieky padali ako vodopády do jedného jazera a ďalej tiekli spoločne. Deti ktoré sa hrali v uličkách si zvedavo obzerali auto, ktoré sa šikovne prepletalo pomedzi kvetináče, odpadkové koše a prístrešky. A potom bol odrazu okolo nej voľný priestor, vyšla na kamenný most, ktorý viedol ponad vodopád. Voda s hukotom padala do hĺbky tridsať metrov, kde tvorila ľahký opar, v ktorom sa v rannom svetle trblietala pestrá dúha. Cez jediný širší priestor v mestečku bolo jasne vidno vežičku miestnej katedrály a cimburie kaštieľa, ktorý sa týčil nad mestom. Nakoniec jej do očí udrel farebný nápis, ktorý hľadala.
„Gracie´s coffee.“ prečítala nahlas, keď vystúpila z auta a zablokovala ho. Teraz mala pre zmenu oblečenú minisukňu a kožené čižmy nad kolená s opätkom, tričko a koženú bundu. To všetko v tmavo čiernej farbe. Ohnivo červené vlasy sa jej vo svetle úsvitu krvavo leskli. Zaštrngala kľúčmi, pričom sledovala dvere do kaviarne. Po chvíli ich schovala do vrecka bundy a s povzdychom vošla dnu.
„Čo to preboha robím?“ pomyslela si. Do nosa jej udrela vôňa kávy a čerstvých koláčikov. Rozhliadla sa po útlej miestnosti až ich nakoniec našla v jednom rohu.
„Teda nečakal som, že to stihneš.“ prekvapene zvolal Ryan.
„Nikdy nepodceňuj upíra s rýchlym autom.“ odvetila, keď si sadala ku stolu.
„A ktoré je tvoje?“ opýtal sa a vyzrel von oknom.
„To čierne.“ odvetila a s výrazom hlbokého uspokojenia sledovala, ako mu padla sánka.
„Tak teda klobúk dolu.“ povedal, keď sa so skleným pohľadom v očiach otočil naspäť ku stolu.
„Prepáčte, mohol by som vás poprosiť o popolník?“ obrátil sa Ryan na okoloidúcu čašníčku.
„Je mi ľúto, ale neplnoletým osobám je u nás zakázané fajčiť?“ odvetila so slizkým úsmevom čašníčka.
„Ale ja som predsa plnoletý!“ odvetil a jeho hlas mal odrazu zvláštny podtón. jeho zreničky sa striedavo rýchlo zmenšovali a zväčšovali. Claire sa zmetene obzrela na meniča, ktorého meno stále nepoznala.
„Psychokinéza v praxi.“ odvetil a bez očividného záujmu miešal svoju kávu.
„Samozrejme pane, hneď to bude. Vy si niečo dáte?“ obrátila sa čašníčka odrazu na Claire.
„Áno, Sex on the Beach vás poprosím.“ odvetila automaticky a potom sa pozrela na mága.
„Hmm, nepočkáme radšej na ten drink?“ opýtal sa odrazu nervózne. Oblečené mal pre zmenu sako a košeľu, rozopnutú na vrchnom gombíku.
„Vlastne prečo nie, ja mám času dosť.“ odvetila Claire a vystrela sa na stoličke. Vtedy ku stolu prišla čašníčka a položila naň popolník.
„Želáte si ešte niečo?“ opýtala sa očividne trochu zmätená.
„Nie ďakujeme, zatiaľ je to všetko.“ odvetil Ryan a venoval jej neurčitý úsmev. „Konečne.“ povedal a vytiahol cigarety a zapalovač, „Fajčí ešte niekto?“
„Škodí to zdraviu, ale keď ponúkaš.“ zamrmlala Claire a zobrala si od neho cigaretu.
„Upírka čo fajčí?“ prekvapene zatiahol Ryan, ale nenamietal.
„Keď si mŕtvy, má to svoje výhody.“ odvetila, „môžeš mi pripáliť?“ Ryan sa len usmial a od plameňa zapalovača sa oddelila malá ohnivá guľôčka a vletela do končeka cigarety.
„Takže aj pyrokinéza?“ zahuhňala Claire s cigaretou v ústach.
„Mhm.“ zahuhňal Ryan rovnako nezrozumiteľne.
„Komu ten sex?“ opýtal sa čašník, ktorý práve doniesol drink.
„Sem vás ho poprosím.“ povedala Claire, prehodila si ryšavé vlasy cez plecia a nahodila koketný úsmev.
„Nech sa páči.“ povedal čašník a očividne vyvedený z miery položil pohár na stôl.
„Ďakujem.“ naznačila Claire perami a odvrátila sa. Keď potom čašník odišiel, vybuchla do smiechu.
„Na to koľko máš rokov sa správaš ako nejaká pubertiačka.“ pokrútil hlavou menič a uchlipol si z kávy.
„Počuj, ako sa ty vlastne voláš?“ otočila sa Claire naňho a vyfúkla mu do tváre dym. Menič fúkol do dymu a prevrátil očami: „Mená nie sú dôležité, keď žiješ tak dlho ako ja.“
„Tým myslíš čo?“ opýtal sa prekvapene Ryan.
„Pre nás je každá premena akoby sme sa opäť narodili, iba ak by sme sa prerstali premieňať, začali by sme opäť starnúť. Mal som už množstvo mien, ale vy ma môžete volať Marco.“
„Takže! Keď už sme sa aspoň predstavili, môžeme prejsť k obchodu?“ otočila sa Claire na Carlosa.
„Áno, samozrejeme.“ odvetil, ale veľmi neochotne.
„Tak to už vyklop, čo odo mňa vlastne chceš?“ zazrela naňho Claire.
„Uvažoval som, že by sme ťa prihlásili na jej školu.“ začal Carlos.
„Čiu školu?“ skočila mu do reči.
„Volá sa Kathelyn.“ povedal Ryan.
„A ty to odkiaľ vieš chytrák?“ podráždene sa otočila na neho a vydýchla dym cez nos. Ryan siahol do tašky, ktorú mal opretú o nohu stola a vytiahol lesklé čierne dosky previazané bielou šnúrkou, ktoré položil na stôl: „Dal mi jej zložku,“ odvetil a kývol hlavou na Carlosa.
„Takže ešte raz, čo to bolo s tou školou?“ obrátila sa Claire na Carlosa s desivým výrazom v očiach.
„No, Ryan s jeho psychokinetickými schopnosťami by mohol presvedčiť vedenie, školy, že máš papiere v poriadku a ty by si tam začala chodiť. Skamarátila by si sa s ňou a potom by si ju priviedla k nám, a my by sme jej vy svetlili situáciu.“ vykoktal Carlos.
„To znie ako plán nejakého škôlkara. Na môj vkus je v ňom až príliš veľa asi.“ odvetila.
„Beriem to ako osobnú urážku, ale máš pravdu. No keď hovoríme o tínedžeroch, nikto by nedokázal urobiť stopercentný plán.“ odvetil Carlos.
„Keď myslíš, časy keď som ja bola tínedžerom sú už dávno minulé.“ zaironizovala Claire.
„A teda čo?“ nadvihol Carlos obočie, „Myšlienky totiž čítať neviem.“
„Myslí si ,že bude jedného dňa ľutovať, že na to kývla.“ pohotovo odvetil Ryan a hodil na Claire ospravedlňujúci pohľad.
„Nelez mi do hlavy!“ zavrčala naňho a očné zuby sa jej trošku predĺžili.
„Hej, sorry, hlavne sa upokoj, okej.“ zvolal a za jeho slovami sa jasne ozývala výstraha: Nepotrebujeme aby si tu niekoho zabila!
Claire pomykala hlavou a keď bola opäť v pohode, ešte si pre istotu uchlipla z koktailu.
„To bolo naposledy čo si to urobil, jasné?“ zavrčala, no oči sa jej už pomaly upokojovali. Ešte si na dôvažok jazykom skontrolovala chrup, aby zistila či majú očné zuby normálnu dĺžku.
„Takže súhlasíš?“ pokračoval Carlos, akoby sa nič nebolo stalo.
„Asi by som nemala, ale cítim sa voči Aurore zaviazaná, keďže naposledy som zlyhala. Možno keď dokončím toto, budem konečne môcť odpočívať v pokoji.“ povedala a prikývla.
„Tak dobre, Ryan, ty už svoju úlohu poznáš. A Marco? Ty budeš niečo ako ochranka, keby sa náhodou predsa len niečo zomlelo.“ obrátil sa naňho Carlos.
„No dobre, a kedy túto ,operáciu´ plánujete spustiť?“ opýtal sa ironicky.
„Do týždňa som schopný zaobstarať vám ,základňu´ a finančný kapitál, takže sa vám ozvem a udám presné inštrukcie. Dovtedy by ste si mohli preštudovať Kathelyninu zložku, Ryan má kópie.“ povedal a vstal od stola. Podišiel ku baru a zaplatil všetky objednávky.
„Tak sa uvidíme.“ pozdravil Ryan a vyložil na stôl dvoje rovnakých dosiek ako mal on, „Keby dačo, priložil som k tomu aj svoje telefónne číslo. Tak sa zatiaľ majte.“ S týmy slovami odišiel od stola.
„Maj sa!“ povedala Marcovi a nasledovala Ryana. Keď vyšla von z kaviarne Ryan nasadal na vcelku elegantnú motorku. Mávla mu a otočila sa ku svojmu autu, pričom jej ranný vietor rozvial ohnivé vlasy. Na sedadlo si sadla so zmiešanými pocitmi. Chvíľu len bezprizorne sedela na sedadle a nevedela sa rozhodnúť. Potom neprítomne naštartovala motor a pomaly kľučkovala von z mesta. Keď sa ocitla pod príkrovom stromov, vytúrovala motor na povážlivú rýchlosť a išla rovno za nosom. Keď je človek mŕtvy, odrazu zistí, že má na všetku neuveriteľné množstvo času.
...Predchádzajúca kapitola Ďalšia kapitola...
„Parazit!“ zanadával posmešne nečakaný hlas a temná postava sa strhla.
Zo stromu sa zniesol veľký pestrofarebný motýľ a v letku sa premenil na muža v kvietkovanej košeli a rifliach. S perami sa mu pohrával lišiacky úsmev a akoby odkliaty vietor mu prefúkol ježaté blond vlasy. V tom momente sa temnota akoby nalepila na plášť a postava si zložila kapucňu. Asi sedemnásťročné dievča si prehrablo dlhé ryšavé vlasy, ktoré jej splynuli na plecia.
„Mnohotvárnik,“ pousmialo sa dievča a odhalilo špicatý úsmev.
„Čo robí nesmrteľná takto ďaleko od civilizácie, kde by sa mohla sýtiť?“ opýtal sa chlapík a ležérne sa oprel o najbližší strom.
„To rozhodne nie je tvoja starosť,“ odvrkla a vrhla pohľad na zatiahnutú oblohu.
„Trochu svetla by nezaškodilo. Nie každý má taký dobrý zrak ako ty!“ zamračil sa muž.
Dievčina sa zazubila a vzápätí cez mraky preniklo pár mesačných lúčov, o necelú minútu už bolo vidieť celý ovál luny v splne.
„To už je lepšie, nebavilo ma furt zakopávať o korene,“ z lesa sa vytrmácal pochudnutý mladík v čiernom kabáte s neposlušnou šticou čiernych vlasov.
„Človek!“ zatiahla dievčina pohŕdavo.
„Kinetik,“ opravil ju mladík zoširoka sa usmial, keď dievčine padla sánka. Dokonca aj ten chlapík prejavil záujem. Mladík sa zaškeril a na dôvažok siahol do vrecka a vytiahol zapaľovač s balíčkom cigariet. Potom ich však akoby náhodou upustil. Tie sa však odporujúc všetkým fyzikálnym zákonom vzniesli hore a zapaľovač ešte sám zapálil cigaretu.
„Pôsobivé,“ poznamenal chlapík „ktoré kategórie?“ opýtal sa na dôvažok.
„To by bolo na dlho, pre začiatok Tele-, Psycho- a Energokinetik“ povedal a pousmial sa keď dievčina opäť vyvalila oči.
„Takže upírka, menič podôb a kinetik sa stretnú len tak v lese. Akási priveľká náhoda,“ povedala dievčina a pre zmenu ona s úškrnom pozorovala toho poblednutého mladíka ako mu padla sánka.
„Nie je to náhoda. Ste tu preto, lebo som to tak chcel,“ ozval sa hlas z tieňa a hneď na to sa ozvali do ticha šuchotavé kroky praskanie suchého lístia a vetvičiek. Do mesačného svetla vošiel starý muž s drevenou berlou. Jeho oči a nechty plápolali belasým studeným svetlom ktoré sa postupne vytrácalo.
„Mal som pocit, že som tu z vlastnej vôle, len neviem prečo..“ ohradil sa Menič.
„Tak funguje dlhodobé zaklínadlo povolávania. Objekt príde na miesto určenia po vlastných v mágom určený čas,“ na starcovej tvári sa mihol trpký úsmev pokrivený strasťami dlhého života.
„A čo od nás chcete, keď už ste si dali tu námahu aby ste nás sem dostali?“ opýtala sa ostro upírka.
„Chcem vám ponúknuť kšeft,“ odvetil mág a usadil sa na spráchnivený peň.
„Teraz hovoríš jazykom môjho kmeňa, peniaze,“ odvetil mladík a usadil sa na skalu.
„Čo konkrétne máte na mysli tým kšeftom?“ opýtal sa Menič a zamračil sa.
„Hovorí vám niečo Aurora Rubrealis?“ opýtal sa mág a pozrel upírke rovno do očí. „Zvlášť tebe Claire, by to malo niečo hovoriť,“
Claire zamrzol úsmev na tvári: „Odkiaľ o tom viete?“
„Mám svoje spôsoby, ako si pozisťovať informácie,“ povzdychol si mág a odvrátil od Claire pohľad, keď sa jej na tvári zračila stará bolesť.
„O čom to hovoríš?“ zagánil na mága Menič, „viem že Aurora Rubrealis je obrovská nestranná moc, ktorá má za úlohu držať rovnováhu medzi silami dobra a zla. A takisto ako každý viem, že jej posledná nositeľka umrela počas útoku na pevnosť v Atlantise pred dvesto rokmi“
„Vtedy umrela kvôli mne,“ povedala Claire a zviezla sa na zem, kde si objala kolená a schovala si hlavu medzi ne.
„Čo tým, myslíš, že umrela kvôli tebe?“ opýtal sa mladík.
„Proste, to dievča, ktoré vtedy malo moc Aurory, bola moja priateľka. A ja som ju vtedy nedokázala ochrániť,“ ozvala sa huhňavo spomedzi svojich kolien.
„Čo sa vtedy vlastne stalo?“ opýtal sa Menič a v pohľade sa mu zračil súcit.
„Phoebe sa vtedy pridala na stranu dobra, čo ale znamenalo, že prišla o časť svojej moci, ktorá spočívala v jej nestrannosti. A potom keď zaútočili a dostala sa do priameho boja som ju v jednom momente stratila. Že sa niečo stalo som pochopila až keď povolili bariéry, ktoré vybudovala okolo pevnosti. Keď som ju potom našla, ležala pri múre pevnosti a spomedzi rebier jej trčala dýka. Umrela mi v náručí a spolu s ňou umrela nádej na víťazstvo. Ešte v ten deň prerazili bránu a privlastnili si Obsidiánový trón,“ zdvihla pohľad k oblohe a mračná ktoré predtým privolala sa rozplynuli a odokryli hviezdy. Zavládlo ticho, ktoré prerušila až po chvíli: „Keby som vtedy dávala pozor, mohla to prežiť, a Atlantis mohol byť stále náš.“
„To predsa nemôžeš vedieť, ale teraz nechápem, ako čo to má spoločné s naším obchodom,“ odvetil kinetik.
„Všetko Ryan, všetko.“ vzdychol si mág a čelo mu zbrázdili nové vrásky.
„Čo tým myslíte?“ opýtala sa Claire a s nádejou neňho pozrela.
„Ide o moc Aurory, opäť sa inkarnovala.“ povedal mág a povzdychol si: „Je to veľmi chúlostivá situácia, Zlí sa ju budú pokúšať získať na svoju stranu, a keď sa im to nepodarí, tak ju budú chcieť zabiť. Rád by som tam poslal nejakého jej rovesníka, aby si najskôr získal jej dôveru.“ veľa významne pozrel na Claire.
„Čo tým myslíte?“ odvrkla.
„To dievča má približne toľko rokov čo ty...“
„To pochybujem!“ skočila mu do reči.
„Mal som na mysli že má sedemnásť, teda za pár dní bude mať. A ty by si si mohla získať jej dôveru. Ona je totiž našou šancou na opätovné ovládnutie Atlantisu. Musíme však byť veľmi opatrní.“ odvetil mág a na obranu dvíhal ruky.
„A čo ste mali na mysli tým získaním dôvery?“ stále nedôverčivo zatiahla Claire a vrátila sa jej odmeraná nálada.
„To môžeme prebrať zajtra, ak tu teda máte kde prespať do zajtra.“ navrhol mág a začal sa dvíhať.
„Zajtra bude presne o sedemnásť minút.“ posmešne zatiahol Ryan, keď pozrel na hodinky.
„Som už vcelku unavený, a na staré kolená by som už nemal tak ponocovať. Necháme to na nejakú rozumnejšiu hodinu, dobre?“ opýtal sa mág znovu.
„Ja som ubytovaný v neďalekom moteli, mne to problém nerobí.“ odvetil menič a odlepil sa od stromu a zberal sa na odchod.
„Vyhľadám vás, keď sa zobudím.“ zakričal ešte za ním mág a otočil sa ku Claire a Ryanovi: „To patrilo aj vám. Dobrú noc.“ povedal a zmizol v záblesku belasého svetla.
„Vcelku pôsobivé, nemyslíš?“ opýtal sa Ryan.
„Keby si videl veci, aké som videla ja, tak by ti máločo prišlo pôsobivé“ odvetila a postavila sa.
„Máš kde prespať, pretože keby nie, tak som tu neďaleko našiel neobývaný zrub, ktorý je vcelku útulný.“ povedal a trošku sa pri tom zakoktal.
Claire mu venovala pobavený úsmev a podišla k nemu bližšie: „Ja nespím ty chytrák, ale si taký milý.“ zatiahla a pobavene sa usmiala, keď sa pri slove milý strhal.
„Radšej strávim noc vo svojom aute, prepáč.“ zatvárila sa súcitne a v momente zmizla v lese.
Ryan len pokrčil plecami a zmizol v tieňoch medzi stromami. Temnota ho obklopila ako rubáš a spoľahlivo ukryla. Život v lese sa dal opäť do pohybu. Aj vietor akoby si vydýchol, keď sa prehnal čistinkou a rozfúkal suché lístie.
* * *
Clair pozorovala blednúcu oblohu cez predné sklo svojho auta. Purpurové sfarbenie oblohy jej ktovie prečo pripomínala Phoebe. Zo zamyslenia ju vytrhli až prvé lúče slnka, ktoré ju popálili v očiach. Rýchlo vytiahla z priehradky červenú šnúrku, ktorú si chvatne uviazala okolo zápästia. Keď pálčivý pocit zmizol, vydýchla si. Pozrela na hodinky a potom naštartovala auto. Športový zvuk Ferrari Fiorano jej vždy vedel spoľahlivo vylúdiť úsmev na tvári. Stiahla okienko a bez toho aby pozrela do spätného zrkadielka vycúvala z odpočívadla s výhľadom na údolie rieky. Vyrazila po horskej ceste a čakala na znamenie od mága. Vtom jej zazvonil telefón. Prekvapene ho zodvihla.
„Prosím, tu je Claire.“ ohlásila sa do telefónu.
„Claire, tu je Ryan.“ ozvalo sa z telefónu. Claire prekvapene pozrela na obrazovku a potom vrátila mobil k uchu.
„Odkiaľ máš toto číslo?“ opýtala sa podozrievavo.
„Od toho mága, ináč volá sa Carlos.“ odvetil.
„Trochu netradičné meno.“ poznamenala Claire „Takže kde sa máme stretnúť?“
„V malej kaviarni v tej dedinke na mieste kde sa stretajú tie dve rieky.“
„Okej a čas stretnutia?“ opýtala sa.
„O desať minút, sorry ale bola si nedostupná, nemohol som sa ti dovolať.“ ospravedlňujúco povedal Ryan.
„Shit, budem tam.“ zahrešila a ukončila hovor. Mobil hodila na sedadlo spolujazdca a vyhnala ručičku tachometra na 150 km/h. Otázkou, či je rozumné ísť takou rýchlosťou po úzkych serpentínach sa nezaoberala.
O osem minút sa vliekla uličkami mestečka nalepeného na svahu na mieste kde dve rieky padali ako vodopády do jedného jazera a ďalej tiekli spoločne. Deti ktoré sa hrali v uličkách si zvedavo obzerali auto, ktoré sa šikovne prepletalo pomedzi kvetináče, odpadkové koše a prístrešky. A potom bol odrazu okolo nej voľný priestor, vyšla na kamenný most, ktorý viedol ponad vodopád. Voda s hukotom padala do hĺbky tridsať metrov, kde tvorila ľahký opar, v ktorom sa v rannom svetle trblietala pestrá dúha. Cez jediný širší priestor v mestečku bolo jasne vidno vežičku miestnej katedrály a cimburie kaštieľa, ktorý sa týčil nad mestom. Nakoniec jej do očí udrel farebný nápis, ktorý hľadala.
„Gracie´s coffee.“ prečítala nahlas, keď vystúpila z auta a zablokovala ho. Teraz mala pre zmenu oblečenú minisukňu a kožené čižmy nad kolená s opätkom, tričko a koženú bundu. To všetko v tmavo čiernej farbe. Ohnivo červené vlasy sa jej vo svetle úsvitu krvavo leskli. Zaštrngala kľúčmi, pričom sledovala dvere do kaviarne. Po chvíli ich schovala do vrecka bundy a s povzdychom vošla dnu.
„Čo to preboha robím?“ pomyslela si. Do nosa jej udrela vôňa kávy a čerstvých koláčikov. Rozhliadla sa po útlej miestnosti až ich nakoniec našla v jednom rohu.
„Teda nečakal som, že to stihneš.“ prekvapene zvolal Ryan.
„Nikdy nepodceňuj upíra s rýchlym autom.“ odvetila, keď si sadala ku stolu.
„A ktoré je tvoje?“ opýtal sa a vyzrel von oknom.
„To čierne.“ odvetila a s výrazom hlbokého uspokojenia sledovala, ako mu padla sánka.
„Tak teda klobúk dolu.“ povedal, keď sa so skleným pohľadom v očiach otočil naspäť ku stolu.
„Prepáčte, mohol by som vás poprosiť o popolník?“ obrátil sa Ryan na okoloidúcu čašníčku.
„Je mi ľúto, ale neplnoletým osobám je u nás zakázané fajčiť?“ odvetila so slizkým úsmevom čašníčka.
„Ale ja som predsa plnoletý!“ odvetil a jeho hlas mal odrazu zvláštny podtón. jeho zreničky sa striedavo rýchlo zmenšovali a zväčšovali. Claire sa zmetene obzrela na meniča, ktorého meno stále nepoznala.
„Psychokinéza v praxi.“ odvetil a bez očividného záujmu miešal svoju kávu.
„Samozrejme pane, hneď to bude. Vy si niečo dáte?“ obrátila sa čašníčka odrazu na Claire.
„Áno, Sex on the Beach vás poprosím.“ odvetila automaticky a potom sa pozrela na mága.
„Hmm, nepočkáme radšej na ten drink?“ opýtal sa odrazu nervózne. Oblečené mal pre zmenu sako a košeľu, rozopnutú na vrchnom gombíku.
„Vlastne prečo nie, ja mám času dosť.“ odvetila Claire a vystrela sa na stoličke. Vtedy ku stolu prišla čašníčka a položila naň popolník.
„Želáte si ešte niečo?“ opýtala sa očividne trochu zmätená.
„Nie ďakujeme, zatiaľ je to všetko.“ odvetil Ryan a venoval jej neurčitý úsmev. „Konečne.“ povedal a vytiahol cigarety a zapalovač, „Fajčí ešte niekto?“
„Škodí to zdraviu, ale keď ponúkaš.“ zamrmlala Claire a zobrala si od neho cigaretu.
„Upírka čo fajčí?“ prekvapene zatiahol Ryan, ale nenamietal.
„Keď si mŕtvy, má to svoje výhody.“ odvetila, „môžeš mi pripáliť?“ Ryan sa len usmial a od plameňa zapalovača sa oddelila malá ohnivá guľôčka a vletela do končeka cigarety.
„Takže aj pyrokinéza?“ zahuhňala Claire s cigaretou v ústach.
„Mhm.“ zahuhňal Ryan rovnako nezrozumiteľne.
„Komu ten sex?“ opýtal sa čašník, ktorý práve doniesol drink.
„Sem vás ho poprosím.“ povedala Claire, prehodila si ryšavé vlasy cez plecia a nahodila koketný úsmev.
„Nech sa páči.“ povedal čašník a očividne vyvedený z miery položil pohár na stôl.
„Ďakujem.“ naznačila Claire perami a odvrátila sa. Keď potom čašník odišiel, vybuchla do smiechu.
„Na to koľko máš rokov sa správaš ako nejaká pubertiačka.“ pokrútil hlavou menič a uchlipol si z kávy.
„Počuj, ako sa ty vlastne voláš?“ otočila sa Claire naňho a vyfúkla mu do tváre dym. Menič fúkol do dymu a prevrátil očami: „Mená nie sú dôležité, keď žiješ tak dlho ako ja.“
„Tým myslíš čo?“ opýtal sa prekvapene Ryan.
„Pre nás je každá premena akoby sme sa opäť narodili, iba ak by sme sa prerstali premieňať, začali by sme opäť starnúť. Mal som už množstvo mien, ale vy ma môžete volať Marco.“
„Takže! Keď už sme sa aspoň predstavili, môžeme prejsť k obchodu?“ otočila sa Claire na Carlosa.
„Áno, samozrejeme.“ odvetil, ale veľmi neochotne.
„Tak to už vyklop, čo odo mňa vlastne chceš?“ zazrela naňho Claire.
„Uvažoval som, že by sme ťa prihlásili na jej školu.“ začal Carlos.
„Čiu školu?“ skočila mu do reči.
„Volá sa Kathelyn.“ povedal Ryan.
„A ty to odkiaľ vieš chytrák?“ podráždene sa otočila na neho a vydýchla dym cez nos. Ryan siahol do tašky, ktorú mal opretú o nohu stola a vytiahol lesklé čierne dosky previazané bielou šnúrkou, ktoré položil na stôl: „Dal mi jej zložku,“ odvetil a kývol hlavou na Carlosa.
„Takže ešte raz, čo to bolo s tou školou?“ obrátila sa Claire na Carlosa s desivým výrazom v očiach.
„No, Ryan s jeho psychokinetickými schopnosťami by mohol presvedčiť vedenie, školy, že máš papiere v poriadku a ty by si tam začala chodiť. Skamarátila by si sa s ňou a potom by si ju priviedla k nám, a my by sme jej vy svetlili situáciu.“ vykoktal Carlos.
„To znie ako plán nejakého škôlkara. Na môj vkus je v ňom až príliš veľa asi.“ odvetila.
„Beriem to ako osobnú urážku, ale máš pravdu. No keď hovoríme o tínedžeroch, nikto by nedokázal urobiť stopercentný plán.“ odvetil Carlos.
„Keď myslíš, časy keď som ja bola tínedžerom sú už dávno minulé.“ zaironizovala Claire.
„A teda čo?“ nadvihol Carlos obočie, „Myšlienky totiž čítať neviem.“
„Myslí si ,že bude jedného dňa ľutovať, že na to kývla.“ pohotovo odvetil Ryan a hodil na Claire ospravedlňujúci pohľad.
„Nelez mi do hlavy!“ zavrčala naňho a očné zuby sa jej trošku predĺžili.
„Hej, sorry, hlavne sa upokoj, okej.“ zvolal a za jeho slovami sa jasne ozývala výstraha: Nepotrebujeme aby si tu niekoho zabila!
Claire pomykala hlavou a keď bola opäť v pohode, ešte si pre istotu uchlipla z koktailu.
„To bolo naposledy čo si to urobil, jasné?“ zavrčala, no oči sa jej už pomaly upokojovali. Ešte si na dôvažok jazykom skontrolovala chrup, aby zistila či majú očné zuby normálnu dĺžku.
„Takže súhlasíš?“ pokračoval Carlos, akoby sa nič nebolo stalo.
„Asi by som nemala, ale cítim sa voči Aurore zaviazaná, keďže naposledy som zlyhala. Možno keď dokončím toto, budem konečne môcť odpočívať v pokoji.“ povedala a prikývla.
„Tak dobre, Ryan, ty už svoju úlohu poznáš. A Marco? Ty budeš niečo ako ochranka, keby sa náhodou predsa len niečo zomlelo.“ obrátil sa naňho Carlos.
„No dobre, a kedy túto ,operáciu´ plánujete spustiť?“ opýtal sa ironicky.
„Do týždňa som schopný zaobstarať vám ,základňu´ a finančný kapitál, takže sa vám ozvem a udám presné inštrukcie. Dovtedy by ste si mohli preštudovať Kathelyninu zložku, Ryan má kópie.“ povedal a vstal od stola. Podišiel ku baru a zaplatil všetky objednávky.
„Tak sa uvidíme.“ pozdravil Ryan a vyložil na stôl dvoje rovnakých dosiek ako mal on, „Keby dačo, priložil som k tomu aj svoje telefónne číslo. Tak sa zatiaľ majte.“ S týmy slovami odišiel od stola.
„Maj sa!“ povedala Marcovi a nasledovala Ryana. Keď vyšla von z kaviarne Ryan nasadal na vcelku elegantnú motorku. Mávla mu a otočila sa ku svojmu autu, pričom jej ranný vietor rozvial ohnivé vlasy. Na sedadlo si sadla so zmiešanými pocitmi. Chvíľu len bezprizorne sedela na sedadle a nevedela sa rozhodnúť. Potom neprítomne naštartovala motor a pomaly kľučkovala von z mesta. Keď sa ocitla pod príkrovom stromov, vytúrovala motor na povážlivú rýchlosť a išla rovno za nosom. Keď je človek mŕtvy, odrazu zistí, že má na všetku neuveriteľné množstvo času.
...Predchádzajúca kapitola Ďalšia kapitola...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára