Kráčala som tmavou uličkou. Dobre, tackala som sa. Môj mierne pripitý mozog nesprávne vyhodnocoval vonkajšie podnety a tak som mala mierne problémy s koordináciou. Tak som sa vlastne ocitla v tejto uličke. Chcela som sa oprieť o stenu tam, kde nebola. A kým som sa nejako vyrovnala a nadobudla rovnováhu, stihla som sa dotackať dobrých desať metrov dovnútra uličky. Keď som sa pozrela pred seba, zbadala som ženskú postavu, ktorá kráčala ku mne. Bola červená a svietila. Super, takže už mám aj halušky.
„Ahoj!“ zamávala som jej a zachichotala som sa. Podišla až celkom ku mne a zobrala moju ruku do dlane. Keď ju zdvihla a z blízka si ju prezerala, zacítila som v nej bodavé pálenie. Pozrela som sa na svoju dlaň a zbadala som ďalšiu halušku. Na dlani som mala vypálený symbol. V kruhu stáli dve postavy, jedna bola temná a druhá svetlá. Madzi nimi plápolal plameň. Vtedy postava prehovorila.
„Ó áno, si to ty dieťa. Ty si dedič moci.“ tie slová boli skôr myšlienkou ako zvukom a mňa pri nich zalialo príjemné teplo. Vtedy mi zobrala tvár do dlaní. Cítila som jej uprený pohľad v očiach, aj keď som ho nemohla vidieť. A potom som zacítila pálčivú bolesť v očiach a v sluchách mi začalo divoko búšiť. Trvalo to niekoľko sekúnd, potom som stratila vedomie.
Snívalo sa mi o ohromnej stene z plameňov. Kráčala som pozdĺž nej a nemohla som nájsť miesto, kde by som ju mohla prekročiť. Potom odrazu zmizla a ja som sa ocitla uprostred bojiska. Posledné, čo som videla bolo, ako sa na mňa nejaký muž zahnal dýkou a bodol ma do hrude. Vtedy som sa s výkrikom zobudila. Posadila som sa a takmer vzápätí ma silná bolesť hlavy priklincovala opäť do ležatej polohy. Fú, takú opicu som ešte nemala. Pomyslela som si a zvraštila som čelo. Z včerajšej noci som si nič nepamätala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára