3. časť - tentokráte mládeži dostupná, pridaná presne ako som sľúbil...
Úprimne neviem čo tým sledujem, každopádne som si istý, že moje tajomstvá sa pomaly ale isto šíria do spoločnosti, minule som tu našiel pár mastných škvŕn od prstov o ktorých som si istý, že nie sú odo mňa. Aj tak mi je to jedno. Vlastne by som mohol ísť do rozhlasu a vytrúbiť svoj životný príbeh tam, malo by to totiž rovnaký účinok. Takže, telenovela, pornofilm, či k čomu sa toto vlastne blíži práve pokračuje...
„Len buď poslušný chlapec a posaď sa!“ rozkázal mi a ja som sa posadil za stôl, zatiaľ čo on, oblečený len do kuchárskej zástery sa zvŕtal okolo kuchynskej linky a pripravoval raňajky.
Takto sme fungovali už asi týždeň a mne sa pomaly darilo vytesniť nepríjemný zážitok z hlavy a vlastne som sám seba presvedčil, že to bol iba zlý sen. Keď sa teraz na to pozerám s odstupom, bola to najväčšia chyba, akej som sa kedy dopustil. Mal som odísť vtedy, presne v tom momente, kým na to bol ešte čas...
No neurobil som to, a dodnes to ľutujem...
Nebudem však predbiehať udalosti, k onej osudnej sa aj tak skôr či neskôr dostanem. Podstatné je len to, že som z neho vtedy strhol tú zásteru a rozdali sme si to rovno na kuchynskej linke. A potom ešte raz, až potom nám došlo, že na panvici horí slanina.
„Hups.“ Pípol a nahodil výraz nevinného šteniatka, ktorým ma vždy dokázal dokonale odzbrojiť.
„To je jedno, vždy ešte máme cereálie.“ Odvetil som a pobozkal som ho so šibalským úsmevom na perách.
„Fakt sa nehneváš.“ Nadvihol obočie.
„Nie, ale musíš mi to nejako vynahradiť!“ rozkázal som a pritiahol som si ho k sebe. Pritom som postranne pravou rukou odstavil panvicu so slaninou na bok a vypol som sporák. Ešte som zapol digestor aby som rozohnal zápach spáleniny. Popri tom som ešte stihol zamestnávať jeho zmysly ľavou rukou a z podstatnej časti aj jazykom a perami.
„Nepôjdeme do izby?“ opýtal sa sprisahanecky a pozrel mi do očí.
„Nie, tento krát pôjdeme do vane.“ Usmial som sa a ruky som mu obkrútil okolo zadku. Pohotovo sa mi nohami zakvačil okolo bedier a ruky mi zavesil okolo krku.
„No ale to by si mal byť vyzlečený.“ Skonštatoval a napriek všetkým predpokladom sa mu podarilo úplne ma vyzliecť ešte skôr, ako sme dovrávorali do kúpeľne...
„Zas si píšeš ten denník?“ vstúpil Willovi do myšlienok Kristián a zasvietil stropné svetlo.
„Zhasni, bolia ma z toho oči.“ Zaúpel Will a a zakryl si oči.
„Je takmer polnoc, nechápem ako môžeš v tej tme niečo vidieť.“ Odvetil a vzal mu denník z rúk. Zavrel ho a odložil na stôl.
„To už je toľko?“ opýtal sa Will a pošúchal si koreň nosa.
„Hej.“ Prisvedčil Kristián a zvalil sa k nemu na posteľ.
„Tak ako? Už si ho čítal?“ otočil sa naňho Will a ešte vždy sa mračil vo svetle lampy.
„Nie.“ Odvetil Kristián a uprene hypnotizoval prtiľahlú stenu.
„Prečo?“ opýtal sa mierne prekvapený Will a pridvihol sa na lakťoch aby mu lepšie videl do tváre.
„Keď sa ľudia chcú podeliť so svojimi tajomstvami, povedia mi ich sami. Nezradzujem dôveru ľudí, ktorých poznám tým, že im kradnem súkromie.“ Odvetil a pozrel mu rovno do očí.
„To je dobrý postoj k veci.“ Poznamenal a posadil sa vedľa neho.
„To mi tvrdili už viacerí.“ Skonštatoval Kristián a v hlase mu zaznieval nečakaná trpkosť.
„Tak v čom je potom preblém?“ opýtal sa Will a dobromyseľne doňho šťuchol.
„Teraz o tom nechcem hovoriť.“ Odsekol a sklený pohľad mu zaliali slzy, ktoré však nepretiekli cez mihalnice, no aj napriek tomu boli zrejmé.
Will naňho hľadel neschopný pohybu, alebo akejkoľvek reakcie. Kristián si zatiaľ rýchlym pohybom pretrel oči a zhlboka sa nadýchol. Vzápätí sa mu na tvári usadil poker face a venoval Willovi krivý úsmev, ktorý sa však neodrazil aj v jeho očiach.
„Nie si jediný, Will, kto veľa skrýva.“ Povedal Kristián a postavil sa.
„To vidím.“ Odvetil Will a sledoval ho ako vychádza z dverí. Niečo, viac ako zrejmé mu napovedalo, že Kristián ukrýva oveľa väčšiu bolesť ako on sám. A nebol pripravený sa o ňu podeliť.
Vykotúľal sa z postele a opäť zhasol. V tme sa mu lepšie premýšľalo. Hlavne nad minulosťou, keď sa z tieňov jedny spomienky vynárali jasnejšie ako druhé. Odkedy si začal písať denník, uvedomil si, že si na niektoré veci spomína čoraz častejšie. A nevedel, či je to zrovna to, po čom túži. Po tme nahmatal denník na stole a zvalil sa do postele. Vedel písať aj bez toho, aby sledoval papier a tak mu tma nerobila žiadne problémy.
Ľútosť asi nikdy neprestane, výčitky o to menej. No stále dookola píšem, ako si množstvo vecí vyčítam, no nikdy som sa vlastne nedostal, čo sa stalo. Bola to jedna z udalostí, ktoré som spoľahlivo vytesnil z pamäti, no s týmto denníkom sa vynorili z bahna zabudnutia. A želal by som si, aby som ich opäť zabudol. No tým že od nich budem utekať sa nestanú menej skutočnými. To som si uvedomil až teraz, keď už čas, kým som ich mohol odčiniť aspoň trochu, už dávno pominul. Takpovediac som utiekol ako zbabelý pes s chvostom stiahnutým medzi nohami...
No sebaobviňovaním sa nič nevyrieši a aj keď nekompromisne vediem v rebríčku vinníkov, tak jediné čo môžem urobiť je napísať o tom...
Ide o to, že skôr než som si to stihol plne uvedomiť, sa u mňa začali prejavovať známky hladu, ktorý je pre náš druh taký typický a čím je väčší, tým viac sme náchylní k spontánnej premene. Teraz to už viem, ale nie vtedy. A moja túžba pokladať tú osudnú noc za zlý sen bola silnejšia ako čoraz očividnejšie prejavy mojej zvieracej stránky...
A potom sa to stalo...
Bol som vtedy s ním na prechádzke v lese. Už niekoľko dní ma trápili nevysvetliteľné kŕče v žalúdku, ktoré si doktor vysvetľoval ako následok nejakej infekcie pri tom útoku. Naordinoval mi nejaké antibiotiká, ktoré samozrejme nezabrali. Teraz už viem prečo. Nič by mi vtedy nepomohlo. Práve vtedy som sa premenil. Napriek tomu, že si teraz na všetko spomínam dokonale jasne, nebol som vtedy schopný žiadnej kontroly svojho správania. Proste som potreboval potravu. A predo mnou stál masívny kus mäsa. Nechápte ma zle ale toto bol presne spôsob ktorým som vtedy uvažoval.
„Will?“ opatrne sa naklonil ku mne, aj keď predtým prezieravo zaspätkoval o pár krokov dozadu.
Odpoveďou mu bolo hlboké vrčanie, ktoré „ku podivu“ vychádzalo z môjho hrdla. Chvíľu na mňa vydesene pozeral, než mu došlo, že by mal utekať. To však bolo pre mňa impulzom aby som ho začal loviť. A medzi nami, nemal šancu.
Vyvediem vás z omylu. Nie, nezabil som ho, no nemal som k tomu ďaleko. Vďačím obrovskému množstvo rôznych faktorov za to, že sa tak nestalo. Počnúc jasným jakotom môjho mena, okolo bežiacou čriedou neidentifikovateľných zvierat a v neposlednom rade trojicou poľovníkov, ktorý sa tam práve vtedy objavili.
Prestal som so záujmom prežúvať jeho nohu a vyhodnocoval som nových príchodzích. Až keď vytiahli pušky, otočil som sa im chrbtom a zdupkal som do lesa.
Keď som sa ráno opäť premenil naspäť na človeka, chvíľu som s hlavou v dlaniach pobehoval nahý po lese, kým som si nejako usporiadal veci v hlave. Potom prišlo nevyhnutné rozhodnutie.
A to rozhodnutie opustiť svoj starý život. Ešte v ten deň som ho aj zrealizoval. Ako, na tom nezáleží.
Podstatné je, že tým dňom začal môj pustovnícky život, teda až do chvíle než som narazil na chalanov.
Will zaklapol diár a zasunul ho pod vankúš. Preklínal sám seba za to, že sa rozhodol spomínať práve vtedy. Teraz ho už rozhodne nečakala pokojná noc. S povzdychom zo seba skopol prikrývku a ešte stále potme vyšiel von z izby a usadil sa s pohárikom whisky na terase.
Hviezdy slabo blikotali na oblohe osvetlenej mestom. A predsa to bola jedna z tých pokojných temných nocí, kedy mal človek pocit, že nadprirodzeno skutočne existuje. Ako keby nie.
Spomienky neustále prichádzali, no keďže nemal pri sebe denník, nechal ich len voľne plynúť a spomínal.
Na noc tak podobnú tej, ktorú práve obdivoval, že sa zdalo akoby odvtedy neprešiel ani deň a on práve...
...šoféroval po opustenej ceste, kdesi v zemi nikoho, kde sa ani v diaľke k oblohe nedrali svetlá nejakého mesta, alebo aspoň dediny. A tak mi to vyhovovalo. Zvykol som si na samotu a život pustovníka prespávajúceho v aute, alebo stane, zarábajúceho len na dočasných brigádach.
Už asi rok som si nedovolil nikde sa usadiť na dlhšie ako dva týždne, obával som sa, že by ma rodičia vypátrali. Obával som sa toho čo by možno našli.
S týmito myšlienkami v popredí som takmer prehliadol osamelé dievča postávajúce na krajnici, s malým batohom na chrbte a typickým poznávacím znakom stopárov - vztýčeným palcom.
Prudko som zabrzdil asi meter za ňou a otvoril jej dvere spolujazdca. Dievča nastúpilo so širokým úsmevom na tvári a batoh si hodilo dozadu.
„Kam to bude?“ opýtal som sa jej vzhľadom na to že nemala žiadnu ceduľu s nápisom kam mala namierené.
„Hocikam.“ odvetila jednoducho a ležérne sa rozvalila na sedadle.
„Tak vzhůru do pekel.“ prehodil som si popod nos a ona sa pousmiala nad mojím šibeničným humorom.
„To som nemala práve na mysli.“ poznamenala.
„Ja som to tiež nemyslel vážne.“ zaškeril som sa. Niečo na tom dievčati sa mi páčilo.
„Volám sa Ráchel.“ prehodila len tak pomimo a otočila sa k oknu.
„Ja som Will.“ odvetil som a zapol som rádio. Nevyzerala, že by mala chuť na dlhšiu konverzáciu.
Zaradil som rýchlosť a vyrazil, netrvalo dlho a miesto neočakávaného stretnutia sa nám stratilo z dohľadu. Vtedy som ešte netušil, kto to vtedy nastúpil ku mne do auta...
...pred očami sa mu mihla tmavá postava.
„Marcus.“ zhíkol mierne prekvapený, že nie je sám, kto ponocuje. Chlapec sa k nemu otočil, a v tvári mal vpísané, že si Willa tiež všimol až teraz.
„Prepáč, prehliadol som ťa.“ odvetil a nervózne sa pohrával s čímsi za chrbtom.
„Čo tam máš?“ dobiedzal Will a obrátil do seba zvyšok whisky, ktorý mal ešte v pohári.
„Nič podstatné.“ zahováral Marcus a snažil sa nepozorovane zacúvať do dverí.
„No tak ukáž.“ nenechal sa odbiť Will a podišiel k nemu s vystretou rukou.
Marcus sa najskôr ošíval, no potom mu do nastavenej dlane podal krabičku cigariet so zapaľovačom.
Will chvíľu na krabičku nechápavo pozeral a potom sa zoširoka uškrnul: „Toto si sa mi bál ukázať?“ Mal čo robiť aby nevybuchol hlasným smiechom a nezobudil všetkých v dome.
„Nebonzneš ma Berniemu, však nie?“ urobil naho Marcus psie oči, „Vieš predsa ako nemá rád, keď neplnoletý v jeho dome fajčia a pijú.“
„Nič nepoviem, ak...“ zasmial sa Wil, no podmienku nechal chvíľu visieť vo vzduchu nedokončenú.
Marcus tŕpol na mieste, čo z neho nakoniec vylezie.
„...ma ponúkneš.“ dopovedal nakoniec Will a vrátil mu krabičku. Marcusovi viditeľne odľahlo.
„Myslel som si že nefajčíš.“ prekvapene poznamenal Marc, keď si od Willa zobral krabičku a na oplátku mu podal jednu
cigaretu a zapaľovač.
„Šak ani nie, teda nie tak často. Táto noc si však vypýtala niečo na upokojenie.“ odvetil a pripálil si.
„A čo také sa udialo?“ vyzvedal Marc a zasunul cigarety do kolenného vačku svojich trojštvrťových nohavíc.
„Spomienky.“ odvetil Will jednoducho a fascinovane sledoval dym stúpajúci do noci.
„Tie nikto z nás nemá ružové.“ prisvedčil Marcus a pritiahol medzi nich popolník.
...Predchádzajúca časť // Nasledujúca časť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára