10. kapitola - tá prechádzajúca skončila trochu drasticky a nasilu, takže dúfam, že táto vám všetko objasní
„Kde to vlastne sme?“ opýtala som sa konverzačným tónom mladíka, sediaceho vedľa mňa.
„Nie sme nikde.“ odvetil jednoducho Tvoriteľ, „Umrela si, pamätáš? Už nemáš hmotné telo. Ako by sme teda mohli byť niekde fyzicky prítomný?“
„Chceš tým teda povedať, že toto všetko je len myšlienka?“ opýtala som sa ho širokým gestom ukazujúc na park, jazero, ľudí, ktorí okolo nás prechádzali.
„Áno!“ odvetil stroho, akoby nechcel zbytočne plytvať slovami.
„Čia?“ spustila som ruku.
„Moja, Kathelyn, moja.“ vzdychol si, akoby to čo práve povedal, nebolo už predtým úplne jasné.
„Čo tu teda robím ja?“ spýtavo som naňho pozrela, zložiac si ruky do lona.
„Si tu, lebo som ťa sem povolal, keď moja sestra zničila tvoje vedomie.“ povedal a pohľad upieral kamsi do diaľky.
„Čo by sa stalo, keby si to neurobil?“ pípla som, pochybujúc že chcem poznať odpoveď.
„Tvoja duša by sa stratila v miestach, z ktorých niet návratu pre nikoho, okrem veľkých animátorov samozrejme.“ objasnil to veľmi stručne.
„To ste vy, že? Yrienne, Erebus a ty, Ether.“ skonštatovala som, mala som totiž k dispozícii zlomok Yrienniných spomienok, ktorý sa vlial do mojej mysle ešte než sme sa rozhodli pre ten radikálny krok.
„Hovoríš správne, ale nepovolal som ťa sem, a už vonkoncom som sem neprišiel debatovať s tebou o hierarchi tohto sveta. Môj čas je drahý a preto ťa žiadam, urob si so mnou krátku prechádzku.“ to bolo snáď najdlhšie čo doteraz povedal.
„Dobre, myslím, že asi nemám na výber!“ nadhodila som a postavila som sa, uhladiac si sukňu. „Predpokladám, že aj moje oblečenie si vymyslel ty!“ poznamenala som, keď som nejakým zázrakom nadobudla rovnováhu v topánkach na vysokom opätku, ktoré som mala obuté.
„Predpokladáš dobre.“ odvetil a vykročil po asfaltovom chodníku, ktorý viedol k pobrežiu.
„Toto všetko si vytvoril, len aby sme sa mohli pozhovárať?“ opýtala som sa ho, zatiaľ čo som kráčala so založenými rukami popri ňom.
„Áno.“
„Stále to nechápem.“ otočila som sa k nemu, pričom mi zacinkali náušnice.
„Uvedomuješ si, čo všetko si svojou smrťou zachránila?“ opýtal sa ma odrazu, zatiaľ čo sme kráčali dole po akýchsi schodoch.
„Ináč by som to nespravila. A Yrienne ani tak, nebola ochotná pre to obetovať čo i len jeden ľudský život.“
„A predsa to urobila.“ skonštatoval.
„Viem byť veľmi presvedčivá!“ odvetila som s veľmi samoľúbym výrazom.
Až v tom momente som si uvedomila, že už nejakých desať metrov nekráčame po asfalte ale po vode. Keď som sa obzrela, aj pobrežie bolo preč. Všade okolo nás sa rozprestieralo more.
„Chcem ti urobiť istú ponuku.“ povedal a zastal.
„Takže sa dostávame k veci.“ zamrmlala som sarkasticky.
„Som ti veľmi vďačný, čo môj brat síce zrejme nie, ale to nie je môj problém. Chcem ti ponúknuť možnosť, že by som ti dal nové telo. Presne také isté. Zapojila by si sa do starého života s jediným rozdielom. Yrienne by si ponechala to staré a nikdy viac už by ste sa nestretli.“ vysypal zo seba.
„A čo ak nie?“ opýtala som sa len aby som poznala všetky možnosti.
„Potom ťa čaká toto.“ povedal a ukázal rukou na dvere.
Počkať dvere? Kde sa tam vzali dvere, nevidela som že by sa niekde vynorili, alebo vyrástli z vody. Odrazu tam proste len stály vztýčené a pevné, akoby boli zapustené do betónu a nie do vody.
„Čo je to?“ opýtala som sa znepokojene.
„Miesto, kam smerujú všetky duše až raz nadíde ich čas. Miesto, kde si teraz už mala byť aj ty.“ odvetil a založil si ruky na prsiach. Vyzeral netrpezlivo.
„Môžem mať teda jednu otázku, ešte než sa rozhodnem?“ opýtala som sa ho opatrne, snažiac sa, aby sa mi netriasol hlas. Veľmi sa mi nedarilo.
„Pýtaj sa.“
„Viem čo má prísť, a nepotrvá to dlho kým to príde. Pýtam sa teda, ak sa vrátim, prežijeme to s mamou?“ vysypala som so seba to jediné, čo som v danom momente potrebovala na rozhodnutie.
„Nie!“ odvetil bez zaváhania odvetil Ether.
„Ďakujem.“ povedala som, aj keď tá pravda mnou otriasla.
„Aké je teda tvoje rozhodnutie?“ naliehal na mňa.
„Odmietam tvoju ponuku.“ vydýchla som.
„Chápeš plne, že čo je smrteľné a raz nadišiel jeho čas, keď sa dostane tam, kam smeruješ, už preňho neexistuje cesta späť?“
„Chápem to tak, ako len človek dokáže pochopiť pravdu, ktorá je nekonečná.“ odvetila som a pousmiala som sa keď sa aj jemu na okamih podvihli kútiky úst.
„Niečo som ťa predsa len naučil!“ skonštatoval.
„Nefandi si zas toľko, tie tvoje sny nestáli za veľa.“ uškrnula som sa.
„Si si skutočne istá?“ opýtal sa, a nevzťahovalo sa to na to čo som práve povedala.
„Áno. Príde mi zbytočné uzurpovať si chabých pár mesiacov života, keď tam aj tak skončím. Pôjdem tam, a budem dúfať, že až nadíde čas, s mamou sa tam nájdeme.“ povedala som, no tie slová ma netešili, aj keď boli pravdivé.
„Zbohom teda.“ riekol a uvoľnil mi cestu k dverám.
„Zbohom.“ s týmto slovom som otvorila dvere, za ktorými na mňa čakal len temnota.
Do smrti som vkročila s letmým úsmevom na perách.
...Predchádzaujúca časť - Nasledujúca časť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára