Kesha (tik-tok)
...ešte než odídem,
si umyjem zuby fľašou Jacku,
pretože keď odídem do noci,
už sa nevrátim...
Psychiatrická klinika je zabíjač slobodnej vôle. Je to prostredie, ktoré vás má upokojiť. Je to takmer rovnako úspešné ako lieky čo mi dávali.
"Posraté sedatíva." zanadávala som letargicky a ďalej som bezcielne civela do steny. Lieky mi vysadili iba keď som mala sedenie s lekárom. Keby mi aspoň zmenili liečbu na antidepresíva. Trocha dobrej nálady nezaškodí...
"Dnes nič?" opýtala som sa sestričky, keď na tácni s raňajkami chýbal obvyklý plastový kelímok s tabletkami.
"Nie, príde sa na vás pozrieť doktor, musíte byť triezva." odvetila a po tom čo mi zaželala dobrú chuť sa vytratila z izby. Izbu som mala sama pre seba, aj keď bola trojlôžková. Hľadela som na dvere izby. Tu sa ku mne nik nesprával ako k vrahovi. Skôr so mnou súcitili a snažili sa mi pomôcť. Ich pomoc však viedla k tomu, že som celé dni neprítomne civela do steny. O to som však nestála.
"Pripravte sa na zmenu pán doktor." uškrnula som sa a s chuťou som sa pustila do raňajok...
"Nemusím vám dúfam pripomínať vašu diagnózu, však?" nesúhlasne si založil ruky oproti sediaci doktor.
"Ja svoju diagnózu veľmi dobre poznám. Sedím tu s ňou už mesiac, odkedy prebehol súdny proces." odsekla som mu a prepaľovala som ho pohľadom.
"Musíte pochopiť, že keby sme narušili liečbu akýmkoľvek spôsobom, je vysoko pravdepodobné, že sa tie halucinácie vrátia. To by ste chceli?" pozrel na mňa a bolo mi jasné, že vyhral. Nechcela som aby sa vrátil. Už po mesiaci liečby som si uvedomovala, ako som bola zneužitá vlastným podvedomím.
"Môžeme to aspoň skúsiť, nebaví ma už celé dni civieť do steny a nič nerobiť." uprela som naňho prosebný pohľad psích očí.
"Dobre, môžeme skúsiť na nejaký čas vysadiť lieky, budete však pod neustálym dohľadom." prikývol nakoniec a usmial sa.
"Ďakujem vám." vydýchla som a pred očami mi prebehlo, čo všetko by som mohla robiť s jasnou hlavou. Doktor a medzičasom dvihol od stolu a kráčal ku dverám.
"A ešte niečo," otočil som sa naňho.
"Ak primár na základe toho, že vám vysadíme lieky a váš stav sa nezmení, dá podnet na prokuratúru, presunú vás do nápravného centra. Ste si vedomá tejto možnosti?"
"Áno, som si toho plne vedomá." ubezpečila som ho s úsmevom.
"V tom prípade dovidenia." povedal a zavrel za sebou dvere. S pocitom zadosťučinenia som sa zvalila na posteľ. Temné dni sú preč...
"Budeš mať spolubývajúcu." odvetila sestrička na môj spýtavý pohľad, keď začal chystať vedľajšiu posteľ.
"Koho?" opýtala som sa prekvapene a dvihla som hlavu od obeda.
"Prepáč, nesmiem ti o nej nič povedať, každopádne ju dovezú asi o hodinu, potom z nej môžeš vytiahnuť čo sa ti zachce." usmiala sa nad mojím nadšením. Budem mať spoločnosť. A odrazu som bola nervózna ako pred prvým rande. Čo ak si nesadneme? Čo ak to bude úplný blázon? S týmito myšlienkami som do seba nervózne nasúkala obed...
"Toto je tá izba." začula som tlmené hlasy spoza dverí. Vystrela som sa na stoličke a pohľad plný očakávania som uprela na dvere. Po pár nekonečne dlhých sekundách sa nesmelo otvorili. Najskôr vošlo mladé dievča s neprítomným výrazom a chlapec v približne jej veku. Ich podoba nebola nápadná, ale napriek tomu očividná. Jednou rukou ju držal okolo pliec a v druhej niesol športovú tašku. Za nimi vošla žena okolo štyridsiatky. Vrhla na mňa krátky nesúhlasný pohľad a potom sa začala venovať tomu dievčaťu. Vzala tašku od toho chlapca a ten sa zvalil na jedinú nepostlanú posteľ. Na tvári sa mu zračila únava. Keď si odmyslíme pár pubertálnych jebákov, bol celkom pekný. Doslovne som na ňom visela pohľadom. A potom sa aj on pozrel na mňa.
"Ahoj," pozdravila som nesmelo.
"Ahoj," odzdravil opatrne a posadil sa. Tá žena na nás divne pozrela, no potom sa zas otočila preč.
"Si jej brat?" opýtala som sa. Ja hlupaňa , akoby to nebolo očividné. pomaly prikývol.
"Odchádzam, mám ťa niekam odviezť?" prerušila nás tá žena a pozrela na toho chalana.
"Nie ostanem tu chvíľu s ňou." odvetil a pozrel na sestru. Tá si akurát vyzliekala mikinu. Na ľavom zápästí mala obväz. Podrezala si žily? Polemizovala som. Žena sa otočila na opätku a odkráčala preč. Pozerala som za ňou, to zrejme nebude ich matka.
"Mimochodom, volám sa Martin." skočil mi do myšlienok ten chlapec. Čo tá náhla zmena.
"Laura," odvetila som automaticky a po sekunde váhania som pridala úsmev. Neviem ako dlho sme sa na seba takto pozerali, no potom nás prerušilo to dievča.
"Hej, na palube je aj dievča s depresiami, nemali by ste ho ignorovať." zatiahla naoko urazene. Pri pohľade na jej neposedný úsmev sme obaja vybuchli do smiechu. Takmer okamžite sa k nám pridala...
