Prosba

Táto básnička vznikla počas hodiny Náuky o spoločnosti, čiže by som sa chcel najprv ospravedlniť pani profesorke, za to že som takto ignoroval jej výklad, no toto som jednoducho musel napísať...

Ticho

 Narazil som pri vypratávaní stolového počítača na túto takmer štyri roky starú básničku. Nazval by som to mojou ranou tvorbou z dôb, keď som ešte chodil do krúžku tvorivého písania a istý čas dokonca ja visela na nástenke z našej tvorby. Dúfam, že sa vám bude páčiť :)

 

Hviezdy

Hľadím každý večer hore,

na hviezdy.

V snáď pravdivom domnení,

že sú ako stopy.

Stopy čo Ježiš

na oblohe zanechal.

Keď ho prestalo baviť

kráčať po vode.

Aj ty si taká,

ako hviezda.

Krásna a žiarivá.

Azda zblúdilá.

Lebo tak,

ako človek medzi hviezdy,

ani hviezdy na zem nepatria.

Fine

James B. (Goodbye My Lover)

Goodbye my lover, goodbye my friend.

You have been the one, you have been the one for me.

...

Bol to šok, ako napokon všetko čo nečakáme a nájde si nás to v tej najmenej očakávanej chvíli. Možno som v tej chvíli ešte dúfal, no rakovina je zákerná a postupom času vás pripraví najskôr o nádej a nakoniec o všetko. Čoraz viac som cítil, ako sa s každým úderom srdca blíži ten posledný. Jedného dňa som sa zobudil s tou desivou istotou, že je to môj posledný. Ležal som na nemocničnom lôžku a trčali zo mňa hadičky a káble. Ostala zo mňa iba akási karikatúra človeka. Naokolo elektricky hučali prístroje a infúzia pomaly odkvapkávala posledné zvyšky môjho času. V tých chvíľach som mal na jazyku veľa. Vety múdrosti, ktorá prichádz a ruka v ruke so smrťou. Ale nebol tam nikto, komu by som ju mohol dať. Umieral som sám. EKG posledný krát vynechalo a malou miestnosťou sa rpzľahol vysoký vtieravý tón. Prišla sestrička a vypla prístroj. To bol oficiálny koniec.

Keď odišla, pustil som zväzok káblikou, ktoré som odlepil zo sotva sa dvíhajúcej hrude. Nemienil som umrieť v malej depresívnej kobke. Odhrnul som prikrývku a tak rýchlo ako som bol schopný, som sa prezliekol. Vyšiel som z izby a prešiel popri sesterskej izbe. Kútikom oka som zachytil ako sestričke prevrátilo oči stĺpikom a zviezla sa na zem. Pery mi vykrivila paródia úsmevu. Ešte aj vtedy som dokázal byť škodoradostný. Zišiel som dolu schodmi a vyšiel von do jasného slnečného dňa. Moje kroky viedli do parku. Sadol som si na lavičku a pozoroval okolie. Pri nohách sa mi ozval štekot. Sedel tam malý psík a sledoval ma veľkými očami a vyplazeným jazykom. Natiahol som ruku aby mi ju oňuchal a keď bol spokojný, poškrabkal som ho za uškami. vtom k nemu dobehlo malé, asi štvorročné dievčatko. Usmialo sa na mňa a spolu so psíkom odbehla. S námahou som sa postavil a o kúsok ďalej som si ľahol do trávy a pozoroval som jasnomodrú oblohu. Prial som si ešte aspoň raz vidieť jej nočnú tvár. Blikajúce hviezdy v nekonečnom vesmírnom tanci a uprostred toho pyšná kraľujúca Luna. S touto predstavou na mysli sa moje srdce posledný krát zúfalo zatrepotalo a stíchlo. Obraz aj zvuk zmizli ako keď vypnete televízor. Toto bol skutočný koniec

...Fine...