Keri Hilson (I Like)
...A svet okolo nás
sa dnes v noci nezastaví.
Mám ťa rada. Mám ťa rada...
..."Dobre," vydýchla vyšetrovateľka, keď zapínala diktafón poožený na stole "porozprávaj mi čo sa stalo v tú noc."
"Zabila som ho." vyhlásila som pevne a Jeho prítomnosť ma povzbudzovala. Stál v kúte a usmieval sa na mňa.
"Ale dôkazy ukazujú na tvoju mamu." namietla.
"Jediný dôkaz ktorý máte sú jej otlačky na tom noži, keď ho porovnáte s našou kuchynskou sadou, zistíte že práve on tam chýba. To dokazuje iba, že nôž je z našej kuchyne. Iné odtlačky na noži nie sú, pretože som mala rukavice, ktoré som zakrvavené spolu s bundou schovala." vysipala som zo seba a milo som sa na vyšetrovateľku. Tá chvíľu naprázdno otvárala a zatvárala ústa.
"Predpoladám že nám vieš presne ukázať, kde sú tie rukavice a bunda." vykoktala nakoniec a prekvapene na mňa pozrela.
"Samozrejme." usmiala som sa na ňu, čo ju opäť vyviedlo z miery.
"Ale prečo si ho zabila?" opýtala sa nechápavo.
"Lebo bol sadistická a zvrhlá sviňa. Znásilňoval deti, hajzel jeden." uľavila som si a usmiala som sa na ňu.
Chvíľu bola ticho, no potom sa jej mykli kútiky úst.
"Neznásilňoval deti." vyhlásila a založila si ruky.
"Ako to môžete vedieť?" opýtala som sa mierne zneistená a vyvedená z miery.
"Bol v podozrení, dokonca sa o tom písalo aj v novinách, no vyšetrovanie a následný proces ho očistili." objasnila mi to a ja som sa odrazu cítila zvláštne. Ublížene, oklamane... zneužito.
"Bol nevinný?" opýtala som sa ešte raz, keby som náhodou zle počula.
"Bol." prisvedčila a medzi prstami krútila pero.
Do mozgu sa mi nahrnula krv a v sluchách mi duto pulzovalo. Moje pocity sa postupne zmenili na hnev a keď si to On všimol, zatváril sa prekvapene.
"Ty si mi klamal." zvrieskla som naňho a postavila som sa zo stoličky.
"Neklamal," bránil sa a zdvihol ruky na obranu.
"Nepočul si to? Bol nevinný." kričala som a odrazu sa môj hlas zmenil na vydesený šepot "zabila som nevinného človeka."
"Slečna, sadnite si!" vyzvala ma policajtka a prekvapene na mňa pozerala. Nevnímala som ju.
"Ty! To ty si ma donútil ho zabiť. Ty hajzel!" zvrieskla som znovu a zahnala som sa päsťou. Tá však preletela jeho telom a vrazila do steny.
"Služba!" zvolala policajtka znepokojene, ale od stola sa nezdvihla.
Do hánok mi vystreľovala bolesť a vydesene som sledovala jeho tvár rozplývajúcu sa vo vzduchu.
"Nie, nechoď preč, ja som to tak nemyslela." zakoktala som, no bolo neskoro, už bol preč. Zozadu ma chytili niečie ruky a do hlavy mi prenikol neznámy hlas.
"Slečna, pôjdete so mnou. musíte sa ukludniť." Potom som už len cítila ako sa mi okolo rúk zacvakli putá.
* * *
"Čo to malo znamenať?" opýtal sa policajt na chodbe tlmeným hlasom, no ja som ich napriek tomu počula. Hlavu som si držala v rukách a nikto mi nevenoval pozornosť.
"Neviem, keď som jej pobedala, že ten koho zabila bol nevinný človek, tak vybuchla, a začala kričať na niekoho o kom si zrejme myslela že je v miestnosti." odpovedala mu vyšetrovateľka.
"Mala halucinácie?" opýtal sa policajt a nadvihol obočie.
"To ja neviem povedať, zrejme by sme mali prizvať psychológa aby vyšetril jej psychický stav." odvetila vyšetrovateľka a z jej hlasu bolo zrejmé, že jej to nieje po chuti.
"Je ti jasné, že ak sa potvrdí, že je psychicky chorá, tak sa trestu vyhne a pôjde do diagnostického centra?" opýtal sa jej policajt a vrhol rýchly pohľad smerom ku mne.
"Je mi to jasné!" precedila medzi zuby "Ale zákon ignorovať nemôžeme, zajtra zavolám do diagnostického centra."
"Dobre, koniec koncou je to tvoj prípad." odvetil a dvihol ruky na znak že si nad tým umýva ruky.
"Ešte že to uznáš." dodala, ked odchádzal...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára