Tak a je tu prvá časť, na môj vkus je dosť o politike, no čo narobím...
Mesto zvané Atlantus
„Atlantus, mesto zbudované na samom počiatku. Prvé a najhonosnejšie zo všetkých plávajúcich miest. Všetky ostatné boli postavené na jeho obraz. Jediné, ktoré stojí od dôb pred apokalypsou. Vznešená perla, týčiaca sa na počesť padlej civilizácie. Všetky ostatné boli postavené z hrdzavých zvyškov toho, čo ostalo po božom treste. A predsa stále plávajú i po stovkách rokov.
Nie všetky, podaktoré sa potopili vo vojnách, ktoré zmietali novým svetom, podaktoré len neprežili hurikány a iné vrtochy počasia.
Jedno je však jasné. Najdominantnejšou vlastnosťou ľudstva vždy bolo, aj bude množenie sa. A miesta ubúda, zdrojov na obživu, či opravu miest alebo lodí takisto.
Ľudstvo aj keď prežilo apokalypsu, pomaly ale isto smeruje k svojmu definitívnemu zániku.“
Rečník v stále žiarivej sále Atlantu svojimi slovami desil zúčastnených, no napriek všetkej vôli, ktorou by ich chceli poprieť, nemohli. Tie slová boli pravdivé.
„Čo navrhuješ?“ zvolal jeden z vysoko postavených papalášov na balkóne pre vládu.
„Čo sa dá navrhnúť? Niet úniku predtým, čo som práve povedal že prichádza.“ namietol rečník a pozbieral si veci, „len je dobré vedieť, že sa to blíži.“
„Počkajte, a čo Terra Avium?“ zvolal iný.
Takmer všetci v sále vybuchli hlasným smiechom, len zopár ľudí zachovalo chladný výraz a keď smiech utíchol, prehovoril jeden z vládnucej kasty.
„Naše lode križujú oblohu stovky rokov, a nikdy sme nezavadili ani len o tieň toho údajného raja. Zem vtákov neexistuje, a hľadať by ju bola strata času, a rozhodne nie riešenie nášho problému.“ zdôraznil ešte na záver.
„Problémov.“ zamrmlal ešte rečník dosť nahlas aby ho bolo počuť a odišiel z pódia.
„Aj tak! Za jeden pokus nič nedáme.“ namietal ďalej.
„Čo mienite tým pokusom gróf Diggby?“ so záujmom sa ozval jeden z Najvyšších, pohodlne rozvalený na tróne.
„Dajte mi jednu loď s posádkou. V pôvodnej knihe Tenebrum je predsa popísaná cesta k tomu príslovečnému raju. Ak skutočne existuje, nezastavíme sa kým ho nenájdeme.“
„Zaujímavá požiadavka pán Diggby. Vysvetlíte nám prečo by sme mali míňať naše už aj tak obmedzené zdroje na vašu nezmyselnú výpravu miesto toho aby sme ich využili na ochranu toho čo máme?“ postavil sa Najvyšší, ktorý sa očividne vybral za Diggbyho oponenta.
„Pretože by to ničomu nepomohlo, len by to spomalilo príchod nevyhnutného. Výprava by nestála Spoločenstvo až tak veľa, no výmenou za prostriedky by dala ľuďom nádej.“ odvetil Diggby.
„Nádej?“ posmešne vyprskol Najvyšší a naklonil sa dopredu.
„Nádej je mocná vec. A ak nepríde sama, občas si ju treba kúpiť.“ povedal sarkasticky Diggby
„Nuž, spíšte predpokladaný rozpočet a potom sa môžeme o niečom rozprávať.“ vložil sa do rozhovoru strhávajúceho sa na hádku ďalší z Najvyšších, v ktorom Diggby spoznal Finančného Kancelára Atlantu.
„Budiš, očakávajte ma čoskoro.“ prikývol Diggby, otočil sa na opätku a odišiel zo zhromaždiska.
Nie všetky, podaktoré sa potopili vo vojnách, ktoré zmietali novým svetom, podaktoré len neprežili hurikány a iné vrtochy počasia.
Jedno je však jasné. Najdominantnejšou vlastnosťou ľudstva vždy bolo, aj bude množenie sa. A miesta ubúda, zdrojov na obživu, či opravu miest alebo lodí takisto.
Ľudstvo aj keď prežilo apokalypsu, pomaly ale isto smeruje k svojmu definitívnemu zániku.“
Rečník v stále žiarivej sále Atlantu svojimi slovami desil zúčastnených, no napriek všetkej vôli, ktorou by ich chceli poprieť, nemohli. Tie slová boli pravdivé.
„Čo navrhuješ?“ zvolal jeden z vysoko postavených papalášov na balkóne pre vládu.
„Čo sa dá navrhnúť? Niet úniku predtým, čo som práve povedal že prichádza.“ namietol rečník a pozbieral si veci, „len je dobré vedieť, že sa to blíži.“
„Počkajte, a čo Terra Avium?“ zvolal iný.
Takmer všetci v sále vybuchli hlasným smiechom, len zopár ľudí zachovalo chladný výraz a keď smiech utíchol, prehovoril jeden z vládnucej kasty.
„Naše lode križujú oblohu stovky rokov, a nikdy sme nezavadili ani len o tieň toho údajného raja. Zem vtákov neexistuje, a hľadať by ju bola strata času, a rozhodne nie riešenie nášho problému.“ zdôraznil ešte na záver.
„Problémov.“ zamrmlal ešte rečník dosť nahlas aby ho bolo počuť a odišiel z pódia.
„Aj tak! Za jeden pokus nič nedáme.“ namietal ďalej.
„Čo mienite tým pokusom gróf Diggby?“ so záujmom sa ozval jeden z Najvyšších, pohodlne rozvalený na tróne.
„Dajte mi jednu loď s posádkou. V pôvodnej knihe Tenebrum je predsa popísaná cesta k tomu príslovečnému raju. Ak skutočne existuje, nezastavíme sa kým ho nenájdeme.“
„Zaujímavá požiadavka pán Diggby. Vysvetlíte nám prečo by sme mali míňať naše už aj tak obmedzené zdroje na vašu nezmyselnú výpravu miesto toho aby sme ich využili na ochranu toho čo máme?“ postavil sa Najvyšší, ktorý sa očividne vybral za Diggbyho oponenta.
„Pretože by to ničomu nepomohlo, len by to spomalilo príchod nevyhnutného. Výprava by nestála Spoločenstvo až tak veľa, no výmenou za prostriedky by dala ľuďom nádej.“ odvetil Diggby.
„Nádej?“ posmešne vyprskol Najvyšší a naklonil sa dopredu.
„Nádej je mocná vec. A ak nepríde sama, občas si ju treba kúpiť.“ povedal sarkasticky Diggby
„Nuž, spíšte predpokladaný rozpočet a potom sa môžeme o niečom rozprávať.“ vložil sa do rozhovoru strhávajúceho sa na hádku ďalší z Najvyšších, v ktorom Diggby spoznal Finančného Kancelára Atlantu.
„Budiš, očakávajte ma čoskoro.“ prikývol Diggby, otočil sa na opätku a odišiel zo zhromaždiska.
* * *
Sarah sa spúšťala dole odpadovou šachtou a na chrbte jej visel batoh obťažkaný jedlom, ktoré potiahla z jedného zo skladísk na vyšších úrovniach.
Keď klesla o ďalších sto metrov, svetlo, ktoré na vrchu vnikalo do šachty zoslablo tak, že už takmer nič nevidela.
S povzdychom sa jednou rukou pustila lana a posunula páčku na svojich okuliaroch a odrazu sa všetko sfarbilo do červena a rozjasnilo.
Nespokojne si ich napravila. Stále jej nesedeli dobre, aj keď na nich skrátila remeň.
O chvíľu už zoskakovala do vodorovnej šachty. Zaťahala za lano, no špeciálny uzol, ktorý hore uviazala sa ktovie prečo neuvoľnil.
„Sakra práca.“ zanadávala. Vôbec sa jej nepáčilo, že tam necháva po sebe dôkazy. Za iných okolností by lano bez okolkov zapálila, no tá rúra bola plná potenciálne horľavých sračiek a tak si len opäť od srdca zanadávala a rozbehla sa šachtou preč odtiaľ.
Šachta bola taká dlhá, že si musela dať jednu prestávku približne na pol ceste, kým pokračovala ďalej. Keď potom dorazila k ústiu šachty a vyzrela von, jasný deň ju takmer úplne oslepil.
„Do riti.“ sykla a strhla si okuliere z očí, „Správaš sa ako by si to robila prvýkrát.“
Chvíľu si trela zavreté oči, kým sa ich odvážila opäť otvoriť. Ešte stále bola dosť vysoko nad mestom. Odpadová voda jej tiekla okolo nôh a padala do otvorenej zbernej nádrže pod ústím šachty.
Opatrne sa vyklonila na ľavú stranu šachty. Zhrdzavený rebrík bol nakoniec na pravej. Opatrne naň preliezla a pokračovala v zostupe do nižších úrovní.
Nakoniec prešla po vratkom železnom mostíku a zbehla po už takmer rozpadnutom schodisku takmer až k vode, na ktorej mesto plávalo. Tam čakala priviazaná jej loďka. S úsmevom na perách do nej nastúpila a batoh pohodila vedľa kormidla. Úsmev sa jej ešte rozšíril, keď nahodila motor a vyrazila po obvode mesta ukrytá pod jeho okrajovými konštrukciami. Tam, kde iné lode nemali povolenie na plavbu, keďže zo starého mesta sem tam niečo odpadlo.
Keď klesla o ďalších sto metrov, svetlo, ktoré na vrchu vnikalo do šachty zoslablo tak, že už takmer nič nevidela.
S povzdychom sa jednou rukou pustila lana a posunula páčku na svojich okuliaroch a odrazu sa všetko sfarbilo do červena a rozjasnilo.
Nespokojne si ich napravila. Stále jej nesedeli dobre, aj keď na nich skrátila remeň.
O chvíľu už zoskakovala do vodorovnej šachty. Zaťahala za lano, no špeciálny uzol, ktorý hore uviazala sa ktovie prečo neuvoľnil.
„Sakra práca.“ zanadávala. Vôbec sa jej nepáčilo, že tam necháva po sebe dôkazy. Za iných okolností by lano bez okolkov zapálila, no tá rúra bola plná potenciálne horľavých sračiek a tak si len opäť od srdca zanadávala a rozbehla sa šachtou preč odtiaľ.
Šachta bola taká dlhá, že si musela dať jednu prestávku približne na pol ceste, kým pokračovala ďalej. Keď potom dorazila k ústiu šachty a vyzrela von, jasný deň ju takmer úplne oslepil.
„Do riti.“ sykla a strhla si okuliere z očí, „Správaš sa ako by si to robila prvýkrát.“
Chvíľu si trela zavreté oči, kým sa ich odvážila opäť otvoriť. Ešte stále bola dosť vysoko nad mestom. Odpadová voda jej tiekla okolo nôh a padala do otvorenej zbernej nádrže pod ústím šachty.
Opatrne sa vyklonila na ľavú stranu šachty. Zhrdzavený rebrík bol nakoniec na pravej. Opatrne naň preliezla a pokračovala v zostupe do nižších úrovní.
Nakoniec prešla po vratkom železnom mostíku a zbehla po už takmer rozpadnutom schodisku takmer až k vode, na ktorej mesto plávalo. Tam čakala priviazaná jej loďka. S úsmevom na perách do nej nastúpila a batoh pohodila vedľa kormidla. Úsmev sa jej ešte rozšíril, keď nahodila motor a vyrazila po obvode mesta ukrytá pod jeho okrajovými konštrukciami. Tam, kde iné lode nemali povolenie na plavbu, keďže zo starého mesta sem tam niečo odpadlo.
* * *
Priestrannú na pomery luxusnú kanceláriu premkol zvuk klopania na dvere. Poskok pri dverách pozrel na muža sediaceho za širokým dubovým stolom. Ten mu mávol rukou na znamenie, že má otvoriť.
Poskok otvoril dvere a do miestnosti vstúpil gróf Diggby so svojím osobným sekretárom v pätách.
Muž za stolom ešte chvíľu niečo dopisoval na papieri čo mal pred sebou a potom odložil brko. Dvihol hlavu a milo sa usmial, keď zbadal grófa.
„Dobrý deň kancelár.“ pozdravil Diggby a kývol mu hlavou na znak úcty.
„Dobrý deň gróf, predpokladám že ste prišli žiadať o prostriedky na cestu.“ skonštatoval kancelár a vystrel sa v kresle.
„Presne ako hovoríte, zostavil som predpokladaný rozpočet podľa vašich požiadaviek.“ odvetil Diggby a vystrel ruku k svojmu sekretárovi. Ten zalovil v koženej príručnej tašky a podal z nej Diggbymu zelený fascikel.
„To bol veľmi rýchle, ste si istý, že je kompletný?“ prekvapene poznamenal kancelár, keď si od Diggbyho bral fascikel.
„Je tam uvedená aj čiastka, ktorú si môžem dovoliť uhradiť z vlastných prostriedkov.“ dodal ešte Diggby, keď kancelár otvoril fascikel a pustil sa do študovania jednotlivých položiek.
Po chvíľke pozorného prezerania zoznamu a čiastok kancelár zdvihol hlavu a neveriacky pozrel na Diggbyho.
„Gróf, uvedomujete si, že vaše peniaze nepokryjú ani štvrtinu celkových nákladov na cestu. Viete vy vôbec koľko peňazí od nás požadujete?“ vybafol na neho odrazu.
„Áno, polovica papalášov bude približne mesiac žiť v o trošku menšom prepychu ako teraz. To si snáď môžete dovoliť.“ odvetil Diggby mierne príkrejšie ako pôvodne zamýšľal.
„Naznačujete niečo pán Diggby?“ pohoršene sa postavil kancelár a fascikel pustil na stôl.
„Nič, čo by nebolo očividné, poďte sem.“ odvetil Diggby a pokynul kancelárovi, aby s ním išiel k oknu.
„Pozrite na hlavné mesto a pýchu Spoločenstva, toto z neho ostalo. Hrdzavejúci šrot. A vy míňate prostriedky na vlastný luxus, miesto toho, aby ste sa snažili zachrániť to, čo nám ešte ostalo. Necháte si vyrábať alkohol, miesto toho aby ste ovocie poskytli hladujúcim. Prepáčte mi tú trúfalosť, ale tieto prostriedky vám určite chýbať nebudú.“ vysypal zo seba rozhorčene Diggby a otočil sa chrbtom k panoráme mesta pomaly spejúcemu k jeho koncu.
„Máte, pravdu.“ pomaly odpovedal kancelár.
Diggby sa k nemu prekvapene otočil a chystal sa niečo povedať, keď ho kancelár prerušil.
„Bolo to trúfalé, váš návrh dôkladne zvážime a ozveme sa vám čoskoro.“ dodal kancelár a z jeho hlasu zaznieval chlad.
„Ďakujem.“ precedil Diggby pomedzi zuby, no neznelo to tak srdečne, ako to mal ešte pred malou chvíľou v úmysle.
„Zbohom.“ povedal kancelár a rukou ukázal na dvere na znak toho, že by mal odísť.
„Zbohom.“ odvetil Diggby a rázne vyšiel z jeho kancelárie na honosnú chodbu nasledovaný svojím sekretárom.
„Čo si myslíte, pane, odsúhlasia to?“ opýtal sa ho, keď ho dobehol.
„Neviem, Jack, neviem. Za tým čo som povedal si stojím, ale neviem, či som nezašiel priďaleko.“ odvetil sklesnuto Diggby a zastal na konci chodby.
Stlačením zlatého tlačidla privolal výťah.
Poskok otvoril dvere a do miestnosti vstúpil gróf Diggby so svojím osobným sekretárom v pätách.
Muž za stolom ešte chvíľu niečo dopisoval na papieri čo mal pred sebou a potom odložil brko. Dvihol hlavu a milo sa usmial, keď zbadal grófa.
„Dobrý deň kancelár.“ pozdravil Diggby a kývol mu hlavou na znak úcty.
„Dobrý deň gróf, predpokladám že ste prišli žiadať o prostriedky na cestu.“ skonštatoval kancelár a vystrel sa v kresle.
„Presne ako hovoríte, zostavil som predpokladaný rozpočet podľa vašich požiadaviek.“ odvetil Diggby a vystrel ruku k svojmu sekretárovi. Ten zalovil v koženej príručnej tašky a podal z nej Diggbymu zelený fascikel.
„To bol veľmi rýchle, ste si istý, že je kompletný?“ prekvapene poznamenal kancelár, keď si od Diggbyho bral fascikel.
„Je tam uvedená aj čiastka, ktorú si môžem dovoliť uhradiť z vlastných prostriedkov.“ dodal ešte Diggby, keď kancelár otvoril fascikel a pustil sa do študovania jednotlivých položiek.
Po chvíľke pozorného prezerania zoznamu a čiastok kancelár zdvihol hlavu a neveriacky pozrel na Diggbyho.
„Gróf, uvedomujete si, že vaše peniaze nepokryjú ani štvrtinu celkových nákladov na cestu. Viete vy vôbec koľko peňazí od nás požadujete?“ vybafol na neho odrazu.
„Áno, polovica papalášov bude približne mesiac žiť v o trošku menšom prepychu ako teraz. To si snáď môžete dovoliť.“ odvetil Diggby mierne príkrejšie ako pôvodne zamýšľal.
„Naznačujete niečo pán Diggby?“ pohoršene sa postavil kancelár a fascikel pustil na stôl.
„Nič, čo by nebolo očividné, poďte sem.“ odvetil Diggby a pokynul kancelárovi, aby s ním išiel k oknu.
„Pozrite na hlavné mesto a pýchu Spoločenstva, toto z neho ostalo. Hrdzavejúci šrot. A vy míňate prostriedky na vlastný luxus, miesto toho, aby ste sa snažili zachrániť to, čo nám ešte ostalo. Necháte si vyrábať alkohol, miesto toho aby ste ovocie poskytli hladujúcim. Prepáčte mi tú trúfalosť, ale tieto prostriedky vám určite chýbať nebudú.“ vysypal zo seba rozhorčene Diggby a otočil sa chrbtom k panoráme mesta pomaly spejúcemu k jeho koncu.
„Máte, pravdu.“ pomaly odpovedal kancelár.
Diggby sa k nemu prekvapene otočil a chystal sa niečo povedať, keď ho kancelár prerušil.
„Bolo to trúfalé, váš návrh dôkladne zvážime a ozveme sa vám čoskoro.“ dodal kancelár a z jeho hlasu zaznieval chlad.
„Ďakujem.“ precedil Diggby pomedzi zuby, no neznelo to tak srdečne, ako to mal ešte pred malou chvíľou v úmysle.
„Zbohom.“ povedal kancelár a rukou ukázal na dvere na znak toho, že by mal odísť.
„Zbohom.“ odvetil Diggby a rázne vyšiel z jeho kancelárie na honosnú chodbu nasledovaný svojím sekretárom.
„Čo si myslíte, pane, odsúhlasia to?“ opýtal sa ho, keď ho dobehol.
„Neviem, Jack, neviem. Za tým čo som povedal si stojím, ale neviem, či som nezašiel priďaleko.“ odvetil sklesnuto Diggby a zastal na konci chodby.
Stlačením zlatého tlačidla privolal výťah.
...Predchádzajúca časť // Nasledujúca časť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára